Home

Advertisement

Customize

.::Ako zvládnuť zlomené srdce...hlavne nie ako Lana Lakeová ~ 16, 17::.

Aug. 16th, 2006 | 11:14 pm

Kapitola XVI. ~ Moje srdce, tvoje srdce
 
 
            Zavrela som sa v izbe a čo som robila? Plakala. Zase. A vďaka komu? Gabrielovi. Nič nové pod slnkom. Už som si na to mohla ja zvyknúť a popri revaní začať vyšívať alebo čo. Prečo to musí byť medzi nami také nenormálne? Prečo nemôžeme byť ako normálny pár? Alebo kamaráti? To chcem naozaj tak veľa?
            Počula som, ako sa otvárajú dvere, ale bolo mi to jedno. Všetko mi je už jedno.
            ...
            Do kelu! Nič mi nieje jedno! A spustila som ďalší prúd sĺz.
            "Čo ti je, Lana?" Bola to Rose a sadla si ku mne na posteľ. "Gabriel ti posiela esej, vraj si si ju zabudla. Vyzeral dosť...rozčertený. Asi som vás tam nemala nechať samých. Určite ste sa zase pohádali."
            "Niečo oveľa horšie," zamumlala som a zrazu som pocítila strašnú potrebu zo všetkého sa vyrozprávať a práve Rose.
            "Chceš ešte niečo dodať?" Ako na zavolanie. Posadila som sa, utrela si slzy a spustila som. Povedala som jej všetko začínajúc od toho ako som Mikeovi povedala, čo k nemu cítim, končiac tým, ako sme sa s Gabrielom bozkávali. Rose tam chviľu len tak nemo sedela a mne napadlo, že pod ´chceš niečo dodať´myslela asi len naozaj nejaký mini dodatok.
            "No," vážila slová ako nejaký intelektuál. Nech povie niečo viac ako no.
            "No?"
            "Je to zaujímavý príbeh, komplikovaný, ale keby si všetko toto povedala skôr, toľko vecí by sa tým vyjasnilo. Nikto by sa nehádal ani by sa nič nestalo."
            "To sa ti ľahko povie," vzdychla som.
            "Každopádne niesi bezcitná a sprostá a...nevedela som, že máš tak rada holubov. Pozri, musíš sa s Gabrielom porozprávať a vyriešiť si to, lebo len tak zabudnúť na to nemôžete. Očividne k tebe ešte niečo cíti a mal by sa rozhodnúť, koho vlastne chce, či teba alebo Carrie."
            "To mám za ním teraz akože doliesť? Zasa?" spýtala som sa skepticky.
            "Presne tak! Čakaj." A už jej nebolo. O pár minút prišla do izby aj s Gabrielom a ja som len tak vyvaľovala oči, že ako sa jej podarilo prepašovať ho sem. "Tu zostanete, kým si všetko nevyriešite. A teraz už naozaj!" zvolala a zabuchla za sebou dvere.
            Gabriel si sadol na okraj Kassandrinej posteli, zatiaľ čo ja som sedela na svojej v tureckom sede, celá uplakaná a zmätená. Chvíľu sa len tak obzeral a potom si odkašľal a konečne začal:
            "Prepáč, že som ťa pobozkal. Nemal som to vôbec robiť," povedal odmerane a ja som len prikývla, aj keď som mala chuť úplne odznovu začať plakať, lebo mi vlastne dal najavo, že to ľutuje. "Dobre. Je to teda vyriešené." Dvíhal sa na odchod, ale keď už je raz tu, odísť ho nenechám.
            "Počkaj! Aj ja ti cchem niečo povedať." Zastal a sadol si späť, čakajúc čo poviem. Aj ja som čakala, čo poviem, lebo v tej chvíli som to vôbec nevedela.
            "Chcem sa ti v prvom rade ospravedlniť, za všetko, čo som ti spôsobila." Celkom dobrý začiatok, nie?
            Ale Gabriel si to asi nemyslel. "Ty si sa ospravedlnila, aké nečakané."
            "Gabriel, ja sa tu snažím a veľmi! Prečo mi nemôžeš vyjsť aspoň trochu v ústrety?"
            "V ústrety som ti vychádzal už pekne dlho a ty si to aj podlo využila."
            "Ja som to nevyužila!"
            "Ale čo?"
            "O to tu teraz aj tak nejde."
            "Je už jedno o čo tu ide! O čo ide tebe? To by ma veľmi zaujímalo, lebo tvoje zámery sú úplne pomätené a zákerné. Tá najhoršia kombinácia." Tú poslednú poznámku som zahodila za hlavu, na jeho veľké šťastie, inak by som mu jednu asi vrazila. Tak ak sa tomuto hovorí láska, to radšej zomriem ako stará panna, ktorá sa kamaráti iba s holubmi.
            "O teba mi ide. Viem, že je neskoro, ale vtedy som bola strašne zmätená a neuvedomila som si, čo mám, až kým som to nestratila. Tak mi to prepáč. Keby si počkal aspoň o chviľu dlhšie..." No to som asi už naozaj prepískla.
            "Čože?! Čakal som dosť dlho!"
            "Viem, ale-"
            "Pozri," prerušil ma a ustálil tón svojho hlasu na pokojnú úroveň, aj keď bolo na ňom vidno, že stačí málo a zase vybuchne, "vedel som, že niečo cítiš k Mikeovi, ale bol som ochotný počkať, kým ťa to prejde, pomôcť ti, no trvalo to dlho a vtedy, keď si ma po stýkát odmietla, bolo toho na mňa dosť a začal som chodiť s Carrie. Ona ma má rada a vie ma oceniť tak, ako si to ty nikdy nevedela. Myslel som si, že budeme kamaráti a možno som niekde hlboko, hlboko dúfal, že raz sa ešte možno môže niečo medzi nami udiať, ale potom ťa nachytám ako sa bozkávaš s Mikeom. Čo som si mal myslieť? Ja...vtedy si ma strašne naštvala a sklamala. A dnes v knižnici...áno, túžil som po tebe a stále som cítil, že ťa mám rád, ale už nie. Tomu je koniec. Mňa to už prestáva baviť. Proste s tebou už nechcem nič mať. Ako sa to hovorí v tých trápnych romantických filmoch? Zlomila si mi srdce!" Vstal, otočil sa na päte a zmizol za dverami.
            "Aj moje srdce bolo zlomené!" stihla som zakričať, ale pochybujem, že ma vôbec počul.
 
Kapitola XVII. ~ Tridsať snehových vločiek
 
            Nikdy som nezažila pokojnejšie, no zároveň smutnejšie Vianoce. S mamou a ockom som veľmi dlho nebola, ale vôbec som neočakávala, že mi budú tak chybať, keď odídu. Na Štedrý večer bola u nás aj teta Julie a keď ma svojimi psychologickými manipulátorskými zbraňami donútila povedať jej všetko to, čo sa za prvý polrok stalo, bola zo mňa veľmi sklamaná, že som sa nepridŕžala jej rád. Preto mi tri hodiny trepala o nových účinných tipoch, ako zvládnuť stres, náhodnú agresivitu, poprípade ako byť asertívna a úprimná vtedy, keď sa to hodí. Chcela som si svoju novú asertivitu vyskúšať, keď mi mama prikázala, aby som umyla riad, ale ju psychológia asi nikdy veľmi nebavila, lebo som ich aj tak musela umyť. Aj tak dúfam, že som si to tentoraz už zapamätala, lebo ak by som mala ešte raz v živote prejsť niečim takým ako v tomto polroku, to budem radšej drhnúť sochy na námestí od holubích značiek. Nikdy som si nepomyslela, že stredná škola je naozaj také peklo, ako môžme vidieť v amerických tínedžerských komédiách alebo seriáloch.
            Teta Julie mi na Vianoce darovala pár psychologických príručiek, tak ich hádam aj využijem. Mám tu Ako zvládnuť zlomené srdce (tam by im stačilo napísať´Hlavne nie ako Lana Lakeová), Ako sa nepodať stresu a Ako treba brať veci s nadhľadom. Ani neviem, ako to všetko donesiem. Škoda, že mi nedala aj niečo o tom, ako sa nenápadne a rýchlo dostať do prezidentského kresla, aby som čo najrýchlejšie mohla zakázať SMSky. Viete, treba uchrániť ďalšiu generáciu pobláznených dievčat, lebo nie každý si môže dovoliť tieto drahé psychologické príručky. Pokiaľ ja viem, aj teta Julie ich šľohla z univerzitného skladu. Hm, asi by som jej ja mala na oplátku kúpiť niečo o kleptománií.  
            Keď rodičia odišli na Korziku (ocko mi celé tri dni, čo sme boli spolu nerozprával o ničom inom, takže teraz by som kľudne mohla spraviť celý projekt o Korzike spamäti) a teta Julie k svojmu priateľovi, ja som sa vybrala k Rose a strávila zvyšok sviatkov s jej rodinou. Všetci sú veľmi milí, až na jej sestru, ktorá sa správala ako ten najaväčší horenos pod slnkom. Ale aspoň bola dobrým pokusným králikom na moje nové psychologické techniky. Rose sa veľmi zabávala na tom, ako som vedela jej sestre vždy parádne odvrknúť na jej nervlé poznámky. Asi je celá tá psychológia aspoň na niečo dobrá. Teda, až na tú knihu Ako zvládnuť zlomené srdce. Bola to blbosť, lebo tam písali, že aby sme sa vyliečili zo zlomeného srdca, musíme robiť to, čo robíme radi. Lenže všetko, čo som ja robila rada mi pripomínalo Gabriela, lebo sme to všetko zvykli robiť spolu. Samozrejme, len v období nášho kamarátstva. Taktiež sme si mali púšťať relaxačnú hudbu a oddávať sa harmonickým a upokojujúcim myšlienkam. No, hej, lebo keď som počúvala Enyu, vôbec som neskončila v slzách.
            V deň Silvestra sme akurát pomáhali Rosinej mame s riadmi (tu som si svoju asertivitu radšej neskúšala) a Rose mi povedala niečo o tom, vraj sú Mike a Gabriel v meste. Ale ja som sa dvakrát nevzrušovala, lebo Gabriel mi bol už úplne ukradnutý. Teda, to som povedala Rose a ona mi neverila, ale už som nezapierala, lebo nesmiem veci dusiť v sebe a byť úprimná. Som na dobrej ceste k sebarealizácii. Na nový rok som sa naozaj tešila, lebo som mohla začať odznova.
            Ako sme tak trkotali pri riadoch o hereckých kvalitách Jennifer Aniston, niekto zazvonil. Vždy som nerada umývala riad, tak som hneď využila príležitosť. "Idem otvoriť." Dobehla som k dverám, otvorila ich a stál tam Mike, mokrý od snehu a hneď vedľa neho vyhúkaný Gabriel. Ja som zmeravela a v hlave si opakovala citáty z Ako zvádnuť zlomené srdce...Nikdy nesmiem dať najavo svoje citové rozpoloženie pred lámačom srdca, nikdy nesmiem dať najavo svoje citové rozpoloženie pred lámačom srdca. Tak som sa milo usmiala a zavolala na Rose: "Rose! To je pre teba." Hneď dobehla a keď zbadala Mikea, hodila sa mu okolo krku a ako keby sme tam my s Gabrielom neboli, začala ho vášnivo bozkávať. Premohla som túžbu pozrieť na Gabriela a radšej sa odpratala do obývačky. Pritom som si stále recitovala pravidla z tej prekliatej knihy a zaumienila som si, že nedám na sebe nič znať a budem milá a pokojná. Sviatky mi nič nepokazí. Ani Gabriel. Nech sa len opováži a strčím mu ten špic zo stromčeka rovno do jeho zadnice!
            Na moje nemilé prekvapenie ich Rose dovliekla do obývačky. Ona s Mikeom si sadli na malé kreslo a túlili sa tam, zatiaľ čo ja som sedela na obrovskom gauči rovno v strede. No pre Gabriela ten gauč asi nebol dosť dobrý keď som tam sedela ja, lebo si radšej sadol na zem pred kozub, akože is hreje ruky.
            Budem pokojná, budem pokojná.
            "Úplne ste mi vyrazili dych. Myslela som si, že sa stretneme až večer," zasmiala sa Rose."
            "Aj mne, tomu verte," zašomrala som si sama pre seba, ale všetci ma počuli.
            "Nevedeli sme, že tu budeš aj ty," povedal Mike radostne. "Som rád, že ťa zase vidím." A vedela som, že to myslí úprimne, narozdiel od Gabriel, ktorý sa mračil na oheň. Ešte aj oheň mu vadí. Strašné s ním.
            "Nemyslím však, že je to obojstranné," dodala som uštipačne a zazrela z kútika oka na Gabriela. V hlave som si ale dala facku, lebo zase prušujem svoje zásady. Mala by som asi naozaj popracovať na sebaovládaní. "Ale je mi to jedno." No, presne, čo sa týka sebaovládania, som úplne ale úplne mimo! Gabriel si očividne myslel to isté, lebo sa postavil a odišiel.
            "Tak a dosť, Lana!" zjačala Rose, prekvapujúc mňa aj Mikea. "Už mi lezieš na nervy. Padaj za Gabrielom a priveď ho naspäť. Bez neho sa ani nevracaj!" Nemala som chuť sa hádať a niečo vo mne ma veľmi za ním ťahalo, tak som sa dvihla a rýchlo vybehla von, keby náhodou sa naozaj rozhodol odísť. Husto snežilo a fúkal silný vietor, no a ja som mala len ľahké tepláky a mikinu, bola som v papučiach a kôli nemu som si nestihla nič prehodiť.
            "Gabriel, poď dnu!" On mi stál chrbtom a pozeral do neznáma. "Rátaš snehové vločky?"
            "Hej," odpovedal prázdno.
            "Aha...a koľko si ich už narátal?" Bol to chabý pokus o konverzáciu. Začal mi už mrznúť mozog, niet sa čo čudovať.
            "Trdisať, plus mínus nejakých desaťtisíc."
            "Ó."
            "Čo tu vlastne robíš?"
            "Poslala ma za tebou Rose. Je tu zima! Poď dnu."
            "Mne zima nieje," odvrkol.
            "Ale mne hej a strašná. Nemám sa vracať bez teba, tak poď. Prosím!" Už mi začínali mrznúť končatiny. Bolo to asi beznádejné. Psychológovia by mali vydať knihu Ako pochopiť Gabriela Melbourna, lebo niečo také je očividne nemožné. Stál si tam ako snehuliak a zo mňa bude zachvíľu ľadová socha. Gabriel sa náhle otočila pozrel na mňa. Musela som vyzerať veľmi komicky celá zasnežená, len v teplákovej súprave a drasticky drkotajúcimi zubami.
            "Máš už pomaly modré ústa, bež dnu. Hneď prídem." Bol to trik. Vedela som to. Toto je moja jedinečná šanca.
            "Nie. Bez teba nejdem," povedala som pokojne.
            Gabriel mykol plecom. "Tak zamrzni."
            "Gabriel!"
            "Dobre, dobre. Tu máš." pristúpil ku mne, dal si dolu svoju koženú bundu a prehodil mi ju cez plecia. Čo to robí? Prečo to robí? No, nech to bolo čokoľvek, nech to kľudne robí ďalej. Bunda bola teplá, príjemná na dotyk a voňala Gabrielom.
            "Ďakujem," povedala som potichu a trhavo, lebo sa mi stále triasli zuby. Ešte viac som sa do nej zabalila a pozrela na neho, no mal neprítomný pohľad.
            "Chýbala si mi," povedal po chvíli. Krátko sa zasmial. "Dokonca aj tie naše hádky. Úplne s tebou nekomunikovať...to bolo tak o ničom. Možno by sme mali byť znovu kamarátmi." Rozochvela som sa, ale to už asi nebolo od zimy. Cítila som ako sa červenám, ale hádam to nebolo tak vidno, lebo predchvíľou som bola modrá, tak teraz by to malo byť vyvážené.
            Sklopila som zrak a povedala: "Nie. Nehcem byť s tebou kamarátka." prekvapene na mňa pozrel a odstúpil.
            "Aha, fajn. Ako chceš." Ale ja som k nemu prišla bližšie a bližšie, až nás delil sotva milimeter a bez slov, bez varovania, bez úplne všetkého som ho pobozkala. Najprv bol úplne ochromený a ani nereagoval, tak som sklamane prestala a zatvárila som sa zahanbene.
            "Prepáč. Už zase robím blbo-" Umlčal ma bozkom. Bol taký krásny a vášnivý, že mi celé telo rozohrialo. V tej chvíli som zabudla na Carrie, zabudla som na Mikea, zabudla som na moje mrznúce končatiny a zabudla som na celý svet. Bol tam len Gabriel.
 
Koniec
 
Napísala Eliška Ducárová

Link | Leave a comment {1} | Add to Memories | Tell a Friend

.::Ako zvládnuť zlomené srdce...hlavne nie ako Lana Lakeová ~ 14, 15::.

Aug. 16th, 2006 | 09:41 pm

Kapitola XIV. ~ Nový začiatok
 
            Nakoniec som aj tak vyhladla a žalúdok mi vysielal protestné signály proti hladovaniu. Vybrala som sa teda do jedálne a kým som ňou prechádzala, veľmi som sa obávala, že dostanem paradajkou do čela, ale našťastie sa tak nestalo. K stolu mojej bývalej partie som si prisadnúť nemohla a tak som skončila za rozheganým stolčekom, tvrdou stoličkou bez operadla, krčiac sa niekde v kúte. Ale asi som im tam veľmi nechýbala, lebo ma nahradila Carrie, ktorá bola zavesená ako vždy na Gabrielovi. Bola tam Rose, Kassandra, Josh a Matt. Mike chýbal. Veď ani s ním sa skoro nik nebavil.
            Nakoniec ma jedenie ani veľmi nebavilo, ale strkať vidličku do šalátovej hlávky v predstave, že je to Carrina hlava ma celkom bavila. Som hnusná, odporná a nemožná krava. Lámem srdce milovanému mužovi, bozkávam sa s chalanom kamarátky a teraz ešte inklinujem k voodoo. Vyzerá to tak, že zvyšok školy budem musieť nosiť neprestrielnú vestu, len pre istotu, a potom začnem život odznova. Priateľov mi predsa netreba. Budem veľmi zaneprázdnená zachraňovaním pralesov, holubov a ak sa úplnou náhodou dostanem do prezidentského kresla (aj keď, mňa by volil asi len blázon), zakážem SMS správy, aby som uchránila iné nevinné obete týchto zákerných vecí. Ale pravdepodobne sa nikdy nevyliečim zo svojej sprostosti, lebo tá je asi nevyliečiteľná, a budem musieť žobrať na ulici a moji jediní priatelia budú holuby, presne ako v Sám doma dvojke.
            Známy hlas ma ale vrátil späť z napätých úvah o mojej budúcnosti. "Ahoj, Lana." Zdvihla som pohľad a zbadala som Matta, ako si sadá oproti mne.
            "Nemáš byť náhodou pri mojom antifanklube a byť zaneprázdnený ohováraním?" spýtala som sa sucho.
            "Nikto ťa neohovára," namietol Matt a ja som dvihla obočie. "No, možno trochu, ale nemôžeš im to veľmi vyčítať."
            "Matt, čo tu vlaste robíš?" odsekla som podráždene.
            "Čo tu robím? Bola si dosť osamelá, smutná a preto som si myslel, že kamarát by ti padol dobre. Ale keď nechceš..." Začals a pomaly dvíhať, no ja som ho zachytila a posadila späť. Neodoženiem od seba človeka, ktorý sa ako jediný so mnou rozpráva ľudským tónom.
            "Nie, nie, nie! Ja som to tak nemyslela, len mi naozaj netreba počúvať, ako ma niekto poučuje. Viem veľmi dobre, čo som urobila, tak mi to netreba stále vyhadzovať na oči." Zavládlo medzi nami ticho a už som ani nemohla pichať vidličkou do šalátovej hlávky, lebo bola rozsekaná.
            "Prečo si to urobila?" spýtal sa jemne. "Mal som tušenie, že niečo cítiš k Miekovi, ale potom si predsa sama povedala, že chceš Gabriela. Lana, prepáč mi, ale naozaj ti nerozumiem." No, to mi je naozaj novinka. Neodpovedala som, tak ma schytil za ruku a postavili sme sa.
            "Nechaj to jedlo, aj tak ti asi vôbec nechutí, a ideme sa prejsť. Poďme." Nestihla som ani zareagovať a už ma ťahal von z jedálne. Prechádzali sme sa po prázdnych školských chodbách a rozprávali sa. Bolo naozaj úžasné rozprávať sa s človekom takto kľudne a mierumilovne. Vyrozprávala som mu väčšinu svojho príbehu aj s mojimi ironickými poznámkami, čo ho mnohokrát rozosmialo.
            "Je to všetko také komplikované a najhoršie na tom je, že si teraz všetci o mne všeličo myslia, aj keď vôbec nevedia, čo sa stalo a nedajú mi ani šancu vysvetliť to. Teda, okrem teba," dodala som a usmiala sa naňho.
            "Neboj sa, zachvíľu to prejde. Škola už dávno nemala nejakú takúto senzáciu, ale časom na to všetci zabudnú. Pozri, v posledných dňoch si bola najčastejšia téma nášho stola. Neohovárali ťa, väčšinou len preberali tvoju psychickú rovnováhu a či sa ti náhodou niečo nestalo, ale dnes ťa skoro nik nespomenul a konverzácia sa točila hlavne okolo Alarnovej a jej nového frajera. Už sa diskutuje o tom či vôbec má vyvinutý čuchový zmysel." Pobavene som sa zasmiala. "Vidíš? To bude dobré."
            Náhle som zastala a Matt na mňa pozrel. "Matt, strašne, strašne ti ďakujem!" zvolala som a hodila som sa mu okolo krku a pevne ho objala. "Si pravý kamarát," povedala som ešte keď som od neho dostúpila. V tom som si všimla ako ide okolo Gabriel s Carrie a nepriateľsky po mne pozerá. Akonáhle sa nám pohľady stretli, odvrátil sa. "Somár," zašepkala som si sama pre seba. Vlastne, ani neviem prečo som naňho taká nahnevaná. Mám na to vôbec právo? Veď ma len úplne zavrhol bez hocijakého vysvetlenia a ešte si ma aj doberal, že vraj žiarlim, čo je pravda, ale on to vedieť nemusí. Áno, mala som na to právo.
            "Kto je somár?" Uhm, zase ma bolo počuť na míle, aj keď som šepkala. Typické.
            "Ale nikto."
            Matt sa obzrel a hneď pochopil. "Možno by ste sa mali porozprávať."
            "On sa so mnou nechce rozprávať. Beztak som to už skúšala a bezvýsledne. A s takým individuom sa mám rozprávať? Zázraky sa dejú len zriedka."
            "Neboj sa, ja mu už trochu dohovorím."
            "To naozaj nemusíš." Ešte to, aby sa Matt hral na dohadzovača. Mykol teda plecom a spoločne sme odkráčali na ďalšiu hodinu, lebo obedová prestávka sa už skončila a ja som mu bola veľmi, veľmi vďačná.
 
***
 
            Z knižnice som sa akurát vybrala do svojej izby, keď sa spoza roha na mňa vyrútil Gabriel a z nozdier mu dobre že nešľahali plamene. Prevrátila som očami. Bola som zvedavá, čo som zase spravila tentoraz.
            "O čo ti ide?" vyhúkol na mňa ako sa predo mňa postavil.
            "Ahoj Gabriel. Mám sa dobre, ďakujem za opýtanie. Rada som ťa videla. Maj sa," zvolala som a už som sa chcela cez neho predrať ďalej, ale nečakane ma zhrabol za plecia a kvalitne so mnou zatriasol.
            "Najprv Mike, potom ja a teraz Matt. Asi by som mal varovať Kassandru, že sa už chystáš aj na Josha!"
            "Daj zo mňa tie ruky preč!" okríkla som ho a odstrčila. "Prestaň sa už konečne starať. Matt je proste môj kamarát, pravý kamarát. A jediný!" Ľudia okolo sa začali otáčať, sledujúc našu scénu. Pomaly sme už mohli byť vyhlásený za najväčšmi hádajúcu sa dvojicu v škole. Gabriel najprv nevedel, čo presne má povedať. Párkrát otvoril ústa, ale nič zo seba nedostal. Potom si rukou frustrovane prehrabol svoje čierne vlasy a nebezpečne sa ku mne priblížil.
            "To ti mám akože veriť? Naozaj si myslíš, že som taký blby? Tak si potom na omyle, lebo NIESOM! Štveš ma, vrcholne ma štveš!"
            "Prečo ťa štvem? Čo som ti do čerta urobila?" Nahnevane som doňho strkla, načo sa on zatváril prekvapene a keby som bola chalan, asi by mi jednu aj vrazil. "Správaš sa tu ako nejaké ukrivdené chúďatko. Celý svet ti ublížil a hlavne ja! Tak ma teraz počúvaj, si úbohý!!! Arogantný, bezohľadný a strašne úbohý! Trápia ťa len vlastné problémy a to, ako ti ostatní ublížili, no vôbec ťa nezaujíma, ako sa asi cítim ja! Ja toto nepotrebujem. Daj mi už konečne POKOJ!" zrevala som na plné pľúca, zvrtla sa na opätku a odpochodovala preč.
            "Tak ti ten pokoj aj dám!" počula som ho kričať, ale už som sa neobracala, lebo keby som sa naňho pozrela, asi by som zrazu dostalal blackout a v záchvate zúrivosti porušila pár zákonov. Do koho som sa to preboha zamilovala?
            Ešte veľmi dlho mi trvalo, kým som sa spamätala z tej hádky s Gabrielom. Hnev mnou lomcoval celý zvyšný deň a bola som taka podráždená, že keď sa dáky prvák spýtal či neviem koľko je hodín, zrevala som naňho nech mi dá pokoj a nech sa prace do čerta. Niečo mi hovorí, že už sa ma na čas nikdy nespýta. Nemohla som tomu veriť! Ako sa len môže opovažovať takto ma urážať? Veď mi vlastne nepriamo vynadal do štetky alebo tak podobne. Po prvý raz v živote som zacítila, aké to je keď niekoho naraz milujem a nenávidím. Lebo by som ho naozaj najradšej zabila, no na druhej strane objala, vybozkávala a bola len s ním. To ma uvalilo do nezávideniahodnej situácie, lebo on ma určite len nenávidel, ale ja som ho napriek tomu všetkému mala rada.
            Neviem či som v minulom živote raňajkovala mačiatka a teraz ma trestala sama karma, ale už som tomu nechápala. Prečo museli ísť veci od zlých k horším? Ako dobre, že už len dva a pol týždňa a pôjdem konečne domov. Tak strašne som sa tešila. Domov, tam do mňa nikto nekričí (iba ak dám červené tričko do práčky s bielymi vecami, čo sa mi už párkrát stalo) a ani neukazujú prstom ako na čarodejnicu, ktorú idú upáliť na hranici. Každý celú situáciu preháňal. Až priveľmi. Tak ma Mike pobozkal, lebo bol nahnevaný a zmätený. A ja som sa mu dala pobozkať. No hrozné. Na svete hladujú deti, vysekávajú dažďové pralesy a bezdôvodne strieľajú holubov, ale celú moju školu zaujíma len to, že som podrazila svoju kamarátku, čo som aj tak urobila len v náhlom citovom skrate, začo mohol Gabriel, lebo je to idiot! Mala som toho naozaj dosť.
            Keď som si uvedomila, že od zúrivosti krčím strany knihy z knižnice, ktorú som mala do zajtra prečítať, lebo som zase raz zabudla na povinné čítanie, tak som sa radšej párkrát nadýchla a upokojila sa. Sedela som v teplom kresle v spoločenskej, v tom najlepšom, a nedala som sa rušiť ostatnými. Už sa nebudem zakrádať tmavými chodbami, aby ma nik nevidel a nemohol utrúsiť nejakú sarkastickú poznámku. Bolo mi to v skutku všetko úplne jedno!
            No o pár minút som pocítila, ako si niekto sadol na opierku kresla. Pozrela som hore, bol to Mike.
            "Ak si na mňa prišiel kričať alebo mi niečo vyčítať, do toho. Ale upozorňujem ťa, nebudem ťa už počúvať, lebo mi je to od tejto chvíle jedno. Som totiž hlboko začítaná do tejto nehorázne nudnej knihy. A k tomu-"
            "Neprišiel som ti nič vyčítať ani na teba kričať," povedal milo a zatváril sa previnilo. "Chcel som sa ti prísť ospravedlniť. Za to, čo sa stalo v tom parku a aj za to, že som sa s tebou nebavil. Nemal som právo byť na teba nahnevaný kôli tomu, že si povedala pravdu najlepšej kamarátke. Keď si sa vtedy hádala s Gabrielom na tom kopci a ja som vás dobehol, obďaleč stálli nejakí druháci a tí to vlastne všetko rozniesli, takže by bolo asi horšie keby sa to Rose dozvedela z nejakej popletenej verzie."
            Súhlasne som prikývla, zatvorila knihu a pretrela si unavené oči. "Vieš, ešte som nevybrala meno pre nášho potomka. Myslíš, že Albert by bol dobrý?" Mike sa nahlas rozosmial a jeho zvonivý smiech dobre vplýval na môj duševný stav, lebo bol taký...optimistický.
            "Áno, už aj o tom som počul." Naraz zvážnel a rukami sa stále hral so šnúrkou z jeho mikiny. "Nejakým zázrakom som donútil Rose k tomu, aby sme sa porozprávali a všetko sme si vydiskutovali. Povedala mi, že vraj si ma ty pobozkala prvá." Dvihol obočie. "Prečo si to povedala?"
            Mykla som plecom a oprela sa späť do kresla. "Myslela som, že aspoň dám vášmu vzťahu nejakú šancu. Dúfam, že si jej nepovedal pravdu."
            "Ba, ba, povedal. A hneď potom ako som strávil ďalších desať minút v tom, že som ju musel zastaviť, aby zase neutiekla, sa rozplakala a cítila sa previnilo zato, ako sa k tebe správala. Myslím, že je to s nami na dobrej ceste. Mali sme vtedy menší konflikt, preto bolo to uzmierovanie o niečo tažšie, ale asi to zvládneme."
            "To rada počujem," povedala som s úsmevom a myslela som to naozaj úprimne. Chcela som sa spýtať prečo boli vtedy pohádaní, ale povedala som si, že niektoré veci by mali predsa zostať len medzi nimi.
            "Čo ty a Gabriel?"
            Pokrčila som plecami. "Asi bude musieť jeden z nás prestúpiť na inú školu, lebo táto nieje dosť veľká pre nás oboch."
            "To je to také zlé?"
            "Um, áno."
            "Tak to mi je ľúto." Nastala menšia pauza a potom si Mike odkašľal. "Lana? Čo myslíš, prečo sme to urobili?"
            "Bol to len nevinný bozk medzi dvoma zmätenými a pojašenými ľuďmi. To je všetko. No na to, aký bol nevinný toho dosť spôsobil."
            "To teda hej, ale už to bude len lepšie." Usmial sa na mňa a ja som sa tiež usmiala a cítila sa zase o trochu lepšie, že už sa našiel druhý človek, čo by ma nechcel zabiť. Ale vyzeralo to tak, že moje obdobie ohrozenia života sa skončilo, lebo som sa udobrila aj s Kassandrou a Joshom, ktorí sa mi ospravedlnili za to chabé komunikovanie, aj za to, že mi nedôverovali. Večer v izbe, keď som v kúpelni stále beznádejne čítala tú hroznú knihu, celú dokrčenú, pomaly otvorila dvere Rose a asi tri hodiny sme sa rozprávali, udobrovali a trochu si od šťastia aj poplakali. Tiež som si zapísala, že by som Mattovi mala kúpť naozaj veľký darček, lebo to vyzeralo tak, že si predsa dal tú námahu a prehovoril pár ľuďom do duše. 
 
Kapitola XV. ~ Odľahlý kút knižnice
 
            Trápenia a hádky teda našťastie pominuli. So všetkými som sa bavila ako predtým, okrem Gabriela. Ten si moju prosbu, aby mi dal pokoj, naozaj vzal k srdcu a dokonca požiadal profesorku Kellerovú, aby mu zmenila partnera. Ona to, samozrejme, neurobila a pred celou triedou doňho nabliakala, že sa nemá čo starať do jej organizačných schopností a že ak ma neznáša, tým lepšie, aspoň sa bude viac súsrediť na učivo. Mňa to už ale nepoburovalo. Trápilo ma to, veľmi, ale snažila som sa to trápenie odblokovať, už som si pri ňom nič neventilovala a tým sme ešte obaja žili s oboma očami v hlave. Na chémii sme pracovali ticho a rezervovane, a jediný náš verbálny kontakt sa skladal z ´podaj mi to, vylej to tam, zapíš to´.
            Stále chodil s Carrie a ja som sa naučila tak ovládať, že keď okolo mňa prešla, nezabíjala som ju v myšlienkach ešte hodinu potom. V skutočnosti prešlo iba niečo vyše týždňa, no mne sa zdalo, akoby prešla celá večnosť. Predposledný deň pred vianočnými prázdninami bol pre mňa ozajstným vykúpením. Potom pôjdem domov za rodičmi, ale prvý sviatok vianočný už strávim u Rosinej rodiny, lebo moji drahí rodičia pôjdu na Korziku v nejakej obchodnej veci.
            Povedala som si, že tieto dva posledné dni mi nikto nepokazí a ani ja sa nebudem kôli ničomu rozčuľovať, lebo sú Vianoce a ja oplývam vianočným duchom. Chodím po chodbách so Santa Clausovou čiapkou, čo dosť zaujalo Alarnovú a predvolala si ma, ale keď jej zavolal jej priateľ, bola do rozhovoru taká zažratá, že si ani nevšimla ako som odišla. Áno, nič ma nemalo naštvať, ale v momente, ako sa ku mne blížila Carrie, presne ku mne, lebo chodba bola úplne prázdna, len tak ma zamrazilo a vedela som, že sa to všetko ešte veľmi zle skončí.
            "Ahoj Lana, ako sa máš?" Milo sa usmiala a ruky mala za chrbtom ako dievčatko vystrihnuté z románu Lucy Maud Montgormeriovej. Milučká, peknučká a taká uhladená. Zvláštne, nikdy som netušila, že by sa Gabrielovi takéto typy páčili, ale nemohla som mu to veľmi zazlievať, lebo vyzerala naozaj tak milo a zraniteľne, človek sa pri nej zrazu roztopil a nemohol ju nenávidieť.
            "Celkom fajn," odpovedala som bez hocijakého náznaku nejakej pozitívnej či negatívnej emócie.
            "To som rada. Vieš, vlastne je mi to dosť trápne...teda..." Vyzerala zrazu vo veľkých rozpakoch a v lícach trochu očervenala. "Neviem či si si všimla," začala trochu inak, "ale dala som sa dokopy s Gabrielom." Nie, absolútne som si to nevšimla.
            "Áno?"
            "Uhm, no a vieš, on o tebe dosť rozprával, pekne či nepekne, vlastne, väčšinou len pekne, aj keď bol na teba až príliš nahnevaný, ale vtedy len vrčal a mračil sa." Vedela som si to živo predstaviť. "Ale niekedy mi to vyslovene pripadalo, akoby žiarlil a ešte keď sme spolu nechodili, vždy sa mi zdalo, že medzi vami niečo je. Preto by som sa ťa chcela spýtať či ti nevadí, že sme spolu." Vadí mi to, a VEĽMI! A zarážalo ma aj to, že sa ma to pýta až teraz. Asi som sa prekvapene aj tvárila, lebo hneď spustila: "Chcela som to urobiť už dávno, ale tak som sa bála. Niekedy vyzeráš dosť agresívne." Teraz som sa pre zmenu červenala ja. "Som nesmierne šťastná, že som s Gabrielom, lebo je taký zlatý a šarmantný, veľmi pozorný." Zlatý a šarmantný...vravela to, akoby som o tom vôbec nevedela. A prečo nespomenula aj to, že je vtipný, skvelý kamarát (no, to bolo diskutabilné) a veľmi nadaný? Ale to bolo jedno. Pozerala na mňa trochu bojazlivo, no rozhodne a ja som bola zrazu bezmocná.
            "V pohode, neospravedlňuj sa. My sme spolu vlastne ani nikdy nechodili."
            "Vážne?" Tvár sa jej náhle rozjasnila. Prikývla som a Carrie si akoby vydýchla. "Ďakujem, to je skvelé. Ty si skvelá. Tak teda ja idem, veď sa ešte uvidím a určite si aj trochu pokecáme." Zakývala mi ešte na rozlúčku a už bola preč.
            Práve preto som si myslela, že sa zase začína všetko zhoršovať. Moja najväčšia rivalka mi totiž práve povedala, že som skvelá a ja som kedysi zapichávala vidličku do kapustovej hlávky v predstave, že je to jej hlava. Uvedomila som si, že na Gabriela by som mala rýchlo zabudnúť, lebo s Carrie som súperiť nemohla.
             A k tomu som poobede zase skončila v knižnici a zúfalo hľadala stratenú esej na históriu. Nasledujúci deň som ju musela odovzdať, strávila som pár hodín na jej vzniku a bolela ma hlava zo všetkých tých informáciíí, no a teraz som ju stratila! Rose sa ponúkla, že mi ju pomôže hľadať, ale po chvili ju to prestalo baviť a radšej si vysedávala na stole a špárala sa v nechtoch, ktoré si kritickým pohľadom pilníkovala.
            "Položila som ju do knihy o histórií Londýna, zväzok tri, len neviem kde tá kniha môže byť. Dávala som ju tu, tak prečo ju musel niekto odvliecť úplne inde?"
            "Možno si ju niekto požičal," navrhla Rose.
            "Nie, pýtala som sa knihovníčky a tá povedala, že si ju nikto už nepožičiaval."
            "Tak bude len tam, kde si ju dala. Pozri sa lepšie," povedala otrávene.
            Ale mne to aj tak nešlo. Začínala som pomaly ale iste kýchať zo všetkého toho prachu a prestávalo ma to baviť. "Je to beznádejné!" zvolala som beznádejne a postavila sa od spodných regálov.
            "Čo je beznádejné?" Obe s Rose sme sa otočili a stál tam Gabriel. Mal na sebe školskú uniformu bez saka a kravatu mal rozgajdanú ako skoro vždy, a mne sa len tak mierne podlomili kolená, keď som si vlastne uvedomila, aký je sexy. Hm, aj tak nám nikdy nebolo súdene byť spolu, lebo by som jednoducho nemohla chodiť s chalanom, ktorý má krajšie vlasy ako ja.
            "Lana stratila esej a nevie ju nájsť," povedala Rose a potmehúdsky sa usmiala, keď zbadala výraz na mojej tvári.
            "To by nebola Lana, keby niečo nezbabrala," poznamenal Gabriel s uštipačným úsmevom a ja som sa snažila ignorovať tú poznámku. Rose si všimla to napätie, ale namiesto toho, aby mi nejako pomohla, urobila niečo ešte horšie.
            "Viete, čo decká?" zahlásila. "Musím už ísť za Mikeom. Lana, Gabriel ti s radosťou pomôže, však Gabriel?" Ani nečakala na odpoveď a zmizla za dverami knižnice, zatiaľ čo ja som tam len nemo stála a ohromená za ňou hľadela. 
            "Tak teda...nezostáva mi nič iné než ti pomôcť. Toľko premrhaného času," zažartoval Gabriel, ale mne sa to ani najmenej nezdalo vtipné.
            "Môžeš sa napríklad otočiť a odisť," odsekla som nevrle.
            "Bože, som len srandoval. Ako vyzerala tá kniha?"
            "Červená so strieborným nápisom. Dosť hrubá." Hodnú chviľu sme ju teda hľadali a do mňa sa na ten čas asi prevtelil Kassandrin duch, lebo som sa stále červenala, do všetkého narážala a prevracala každú vec, čo mi prišla do cesty. Gabriel len prevracal očami, no postupne sa usmieval, ako za starých čias. Potom sme sa dostali do odľahlej časti knižnice a ja som ju konečne zbadala. Bola na najvrchnejšej poličke, ktorá bola vyššie ako sám Gabriel.
            "Hurá! Vidím ju. Ktorý debil ju ale položil tak vysoko?"
            "Žeby ty?"
            "Čo keby si stíchol?" Škaredo som po ňom pozrela a radšej odvrátil pohľad.
            Sama na ňu určite nedočiahnem, preto som si pritiahla schátralú stoličku.
            "Ja ti ju podám," navrhol Gabriel, na moje prekvapenie celkom mierne a ľudsky.
            "Netreba!"
            "Strepeš sa. Ukáž!" A už ma chcel odstrčiť, ale odstrčila som ja jeho.
            "Nepotrebujem tvoju pomoc, zvládnem to aj sama." Viac som nečakala na jeho reakciu a bez okolkov som vyliezla na stoličku. Tá sa podo mnou nebezpečne zaknísala a ja som stále nedočiahla. Ešte kúsok a mala by som ju, ale nešlo to. Jediné, čo mi zostávalo bolo trochu poskočiť a rýchlo ju zhrabnúť. Áno, to sa určite podarí.
            "Lana, zlez dolu, prosím ťa," húdol Gabriel dookola a už len to bol dôvod, aby som vyskočila a pre mňa za mňa si aj väzy zlomila, nech mladý muž aspoň ľutuje. Vyskočila som teda, zhrabla knihu, no keď som dopadla na stoličku, tá sa podo mnou zlomila, knihu som vypustila z rúk a ja som už len zaťala zuby a čakala na zem. Ale nedočkala som sa; Gabriel ma totiž zachytil a ja som sa celá roztriasla a ešte viac som sa k nemu privinula, nepočula som ani buchot, s ktorým kniha dopadla na zem. Len som tam bola, v Gabrielovom náruči, srdce búchajúc opreteky.
            Nakoniec ma ale Gabriel položil späť na zem, no mala som také roztrasené nohy, že ma zatackalo a musel ma zase chytiť. Hlava sa mi točila ako po pár pohároch šampanského. Hľadeli sme na seba dosť zmätene a cudzo. "Nevravel som ti, že to mám urobiť ja," ozval sa napokon a ja som len prikývla hlavou. Gabriel sa na mňa zahľadel, ale úplne inak ako v poslednom čase. Akoby som sa znova ocitla v parku za jesene a počula vzdialené kačky. Jeho oči boli zrazu temné a hlboké...nie, nie, to nieje dobré znamenie. Alebo je? Zrazu, len tak zrazu mi prstami vkĺzol do vlasov a proste ma pobozkal. Jednoducho, krásne, vášnivo. Prvý dotyk našich pier bol ako kopnutie elektriky, no vôbec som sa nebránila, aj keby som mala, namiesto toho som ho objala okolo pliec a pritiahla bližšie k sebe. Bozkávali sme sa hodnú chviľu a bola som vďačná, že sme boli v tom odľahlom kúte knižnice, kde nás nikto nevidel ani nepočul. Hlavou mi preblesla Carrina usmievavá tvár a zaplavil ma pocit viny. Už zase niekomu kradnem chalana? Ale pocit túžby po Gabrielovi bol silnejší. Oprela som sa o poličku z knihami, pár z nich vypadlo von a stále som sa od neho nevedela odtrhnúť, veľmi sa mi to páčilo, strácala som sa v ňom a bolo to, akoby mi narástli krídla a ja som lietala. S Gabrielom. Schytila som jeho kravatu a pritiahla si ho ešte bližšie.
            "Dosť," povedala som rýchlo a odtihla hlavu od jeho. Narazila som do tej poličky. Bola som v pasci. V pasci, z ktorej som sa nechcela dostať.
            "Musíš vždy všetko pokaziť?"
            "A...a čo Carrie, há?" Hlas sa mi neuveriteľne triasol. Gabriel však nereagoval na moju otázku, iba si priložil svoje čelo k môjmu a zostal ticho. Mne trvalo, kým som znova nabrala dych a preklínala som sa, že som mu nedovolila pobozkať ma už vtedy v tom parku. Čo všetko by mohlo byť ľahšie! Silno som Gabriela objala a s menším žartovným tónom som povedala: "Pokrytec." Gabriel ma tiež objal a na oplátku mi aj on niečo zašepkal do ucha:
            "Nemali sme to robiť." Mal pravdu, no ja som aj tak neľutovala a myslím, že ani on nie. Jednak mi jeho slová ublížili. Vymanila som sa z jeho pevného zovretia a vybehla z knižnice. Zabudla som si ešte aj moju esej. Som ja aspoň v nejakom smere normálna?

Link | Leave a comment {1} | Add to Memories | Tell a Friend

.::Ako zvládnuť zlomené srdce...hlavne nie ako Lana Lakeová ~ 12, 13::.

Aug. 16th, 2006 | 04:24 pm

Kapitola XII. ~ "Všetci ma nenávidia"
 
            Priala som si, aby to bol len zlý sen, aby som sa zobudila, trochu si pokričala od hrôzy celej tej situácie a bolo by všetko v poriadku. No to nebol sen, ale realita, holá skutočnosť. Všetky moje nádeje na získanie Gabriela sa rozsypali sťa domček z karát. Hrozné, bolo to všetko neuveriteľne hrozné. Chcela som vstať a bežať za ním, vysvetliť mu to, ale zmeravela som, zamrzla, neviem, proste som sa nemohla ani pohnúť.
            Mike si všimol s akou hrôzou za neho pozerám, tak sa tiež otočil a cítila som, jak ho myklo. "Do kelu," zamrmlal si potichu. Gabriel zhrozene a neveriacky pokrútil hlavou a kráčal preč. Vtedy som už nemohla váhať.
            "Gabriel počkaj!" zakričala som za ním a rozbehla sa, najprv veľmi nemotorne, no potom som nabrala na rýchlosti. Gabriel stál na kopčeku, tak som vybehla za ním, ale šmyklo ma a tresla som rovno na bradu, šúchajúc sa rovno dolu. Mike asi bežal za mnou, lebo cestou som ho nabrala a spolu sme zišli až dole. Niečo mi vravel, ale ja som ho nepočúvala. Musela som hneď za Gabrielom. Postavila som sa a rozbehla opäť za ním, tentoraz okolo toho kopca. Šprintovala som tak, ako ešte nikdy predtým, ani na telesnej keď mi ide o známku, a nejakým zázrakom som ho ochvíľu dobehla. Schytila som ho za plece a keď sa otočil a ja som zočila ten jeho pohľad, uvedomila som si, akú nebezpečnú a riskantnú vec to tu vystrájam. Trochu som sa prehla, lebo som musela nabrať dych.
            "Čo chceš?!" vybrechol na mňa a vytrhol si rameno z môjho zovretia.
            "To, čo sa tam...stalo...vôbec to nieje-"
            "Tak ako to vyzerá? Prosím ťa, choď s tým niekam! Práve si sa bozkávala s Mikeom!"
            "Ale ja som ho nepobozkala!"
            "Nevyzerala si, že by ti to dvakrát prekážalo."
            "Ale-"
            "Rose je predsa tvoja najlepšia kamarátka. A k tomu..." odmlčal sa.
            "Nechaj ma vysvetliť ti to, prosím!"
            "Tu už nieje čo vysvetľovať, daj mi pokoj. Maj sa, Lana, a nezabudni odo mňa pozdraviť Mikea!" zreval po mne, obrátil sa a odpochodoval, zatiaľ čo ja som za ním stále kričala, ale on sa neobracal. Zrazu ku mne pribehol Mike, tiež celý zadychčaný. Previnilo na mňa pozrel a bolo na ňom vidno, že sa cíti rovnako bezradne ako ja. Chcela som mu ublížiť, vyvŕšiť sa na ňom, ale nebola to len jeho vina. Stačilo sa odstrčiť ho od seba, ale ja som to neurobila.
            "Prepáč," povedal po chvíli a hľadel do zeme.
            "Nieje to len tvoja vina," reagovala som, tónom takým prázdnym ako moje vnútro.
            "Ale-"
            "Musím už ísť," zahlásila som a rýchlo odišla. O pár minút som sedela na lavičke pred prácou Rosinej tety a nemo som pozerala nikde. Sneh mi padal do tváre, mrzla som a aj keď sa mi strašne chcelo plakať, z neznámeho dôvodu sa mi vôbec nedalo. Všetko sa mi v hlave dookola premietalo. Od dotyku Mikeových chladných pier až po Gabrielov odmietavý pohľad keď odkráčal.
            Z mojich myšlienok ma ale vytrhla Rose a keď som na jej tvári zbadala malý úsmev, roztriasli sa mi kolená a až vtedy mi po lícach začali stekať slzy.
            "Lana? Čo sa stalo preboha?" Sadla si ku mne a presne tak ako Kassandra deň predtým, aj ona ma hladkala po pleci a ustarostene na mňa pozerala, čakajúc vysvetlenie. Cítila som sa ako tá najväčšia zradkyňa, ako tá najhoršia kamarátka na svete.
            Nemôžem jej to povedať, roznesie ma v zuboch. Proste nemôžem. Stále len klamem a vyhýbam sa odpovediam, musím to spraviť aj teraz, musím! Ale ak jej to nepoviem ja, dozvie sa o tom od niekoho iného a to bude ešte horšie, musím byť úprimná, aj keď riskujem oči, ktoré mi asi vyškriabe.
            "Prepáč! Rose, ja som nevedela čo robím a ani on nie. Bolo to bláznovstvo a nič to neznamenalo. Prisahám!" vybľabotala som nezrozumiteľne.
            "O čom to hovoríš?" spýtala sa zdesene, akoby jej dochádzalo.
            "Bozkávala som sa s Mikeom." Nikdy nepochopím, prečo v jednoduchých situáciach klamem alebo vtedy keď by som naozaj mala hovoriť pravdu. A naopak, keď by sa hodila radšej nejaká lož, aby zachránila ostatných, poviem holú pravdu. Ja som sa naozaj narodila asi len preto, aby som ľuďom ničila životy a ten svoj najviac.
            Rose len tak striaslo a okamžite sa postavila odstúpila odo mňa. "Čože?" vyjachtala zo seba. Ó bože, toto nevyzerá dobre. "Som...som jeden deň pohádaná s mojím chalanoma ty sa s ním hneď bozkávaš? Ako si len mohla?!"
            "Ono to vlastne ani nebol bozk."
            "A čo to potom bolo?"
            "Tak to bol bozk, áno, ale ani pre mňa, ani preňho nič neznamenal. Nič! Rose, ver mi."
            "Veriť ti? Ja ti mám veriť? Ty snáď žartuješ, však? Presne to som spravila a ty si ma zradila!" kričala a aj ona plakala. Nadýchla sa a nenávistne na mňa zazrela. "Kto koho pobozkal?"
            Nechápala som dôvod jej otázky. "On...ja jeho." Ja som bola už úplne odpísaná, ale Mikeovi by hádam ešte vedela odpustiť.
            Neveriacky na mňa pozerala a potom sa len zvrtla a odišla. Nekričala som za ňou, bolo by to zbytočné. Sadla som si späť na lavičku, zaborila hlavu do dlaní a rozplakala sa. Všetci ma nenávidia.
 
Kapitola XIII. ~ Nevieme, čo máme, až kým to nestratíme
 
            Za posledný týždeň aj pár dní som zistila, že keď sa rozšíri nejaká novinka, šanca, že ju ľudia nafúknu a úplne popletú je tisíc ku jednej. Celá škola vedela, čo sa stalo medzi mnou a Mikeom, dokonca som niekde aj počula, že s ním čakám dieťa. Pripomenulo mi to hru telefón, keď niekto na začiatku povedal slovo koník a vyšlo z toho ovládač. Ani som nevedela ako sa to mohlo tak rozšíriť, ale bolo mi to jedno. Najnenávidenejšou osobou som bola aj tak.
            Čakala som na chémiu, sediac v triede, ignorujúc všetky nepríjemne poznámky adresované mne. Trieda sa pomaly začala zaplňovať, no a mne sa nik ani len nepozdravil. Len Kassandra s Joshom letmo kývli rukou mojím smerom, ale ani sa na mňa nepozreli. Oni sa so mnou po troške bavili, ale stálo to za nič, lebo si o mne určite všeličo mysleli. Rose sa so mnou pravdaže absolútne nebavila, no a ani Mike, lebo Rose sa s ním rozišla, čo on dával za vinu mne, lebo som jej povedala pravdu. Teda, neviem či mi to dával za vinu, odvtedy sme sa vôbec nerozprávali. A čo sa týka Gabriela, horšie to medzi nami ani nemohlo byť. Bola som veľmi zvedavá, ako bude prebiehať dnešná hodina. To bude určite zaujímavé.
            Môj spoločenský život na tejto škole bol teda definitívne v troskách. Už som sa ani nemohla zavrieť do izby, lebo Rose plakala Kassandre na pleci a tá po mne zazerala, keď si myslela, že sa nepozerám. Včera som sa musela učiť v kúpelni, aby som náhodou nedostala stoličkou do hlavy. Poviem vám, radšej by som bola holubom a odletela niekde poriadne ďaleko. Ešte dávno som si myslela, že holuby to majú ťažké, ale nebolo to tak. Fajn, musia kývkať hlavami stále dopredu a dozadu, z čoho im asi mierne hrabe, ale je to ich jediná starosť. A ešte si nájsť potravu a partnera. Tam keď nejaký holub zahrkúta zadanej holubičke, nikto mu nič neurobí. Možno bude mať len trochu otrhaný krk, ale inak si môže kľudne poletovať a špiniť námestné sochy.
            Zazvonilo a presne v tej chvíli vošiel Gabriel. Vo vlasoch sa mu roztápal sneh, asi bol niekde vonku, v tvári mal kamenný výraz a s veľkou nechuťou sa dotrepal ku mne, sadol si a odtiahol si stoličku čo najďalej od mojej. Robil sa, že počúva čo bľaboce Kellerová, ale bolo na ňom vidno, že je myšlienkami úplne inde. Asi mi v tých myšlienkach vykrúcal krk.
            "Ahoj," pozdravila som sa nervózne. On len kývol hlavou na znak odzdravenia, ale pozrieť na mňa nepozrel. "Ako to-"
            "Lakeová, prosím ťa, buď ticho, snažím sa počúvať a už len tvoja prítomnosť vysiela veľmi negatívne vlny!" Škaredo som naňho zazrela a oprela sa o stoličku, hľadiac dopredu.
            "Nechápem, čo máš za problém," povedala som napokon, s prekríženými rukami.
            "Pobozkala si Mikea, Rosinho chalana. To je môj problém," odvrkol a pohŕdavo na mňa na moment zazrel. Jeho arogancia ma tak škrela, že mi hučalo v ušiach.
            "Nemal by to byť ale Rosin problém? Nepovedz, že si sa do Mikea zaľúbil a žiarliš," povedala som sarkasticky.
            "Prosím ťa, prestaň s tým," odsekol a na krajíčkoch líc sa mu objavila malá červeň, akoby bola moja narážka pravdivá, len trochu zle nasmerovaná. Nemôžem zapierať, že ma to nepotešilo a nenahralo mi to do karát. "Nemôžem uveriť, ako si to mohla urobiť svojej najlepšej kamarátke, to ma na tom trápi. Ako osoba si ma veľmi sklamala." To už ale prekročilo hranice. Gabriel Melbourne ma nebude poučovať o morálke!
            "Aj tak sa nemáš čo starať. A nemáš náhodou plece, na ktorom by si sa vyplakal, keď ťa to tak veľmi škrie?"
            Zvraštil obočie a náhle sa ku mne otočil. "Čo?" 
            "No predsa ten tvoj nový objav," odpovedala som a snažila som sa tón hlasu udržať v norme, aby nebolo vidno, že ma to čo len trošku zaujíma. Ale dvakrát sa mi to nepodarilo, lebo to znelo ako zúrivé zavrčanie.
            "Ó, ty hovoríš o Carrie? Áno, je to moja priateľka." Hrdo sa usmial a ten svoj odporný úsmev mal na ksichte prilepený až do konca hodiny. Jáj, keby som len vtedy mala činely. Hneď by som mu ich otrieskala o hlavu! Hodina prebehla v našom zvyčajnom štýle. Potichu, nemotorne, s menšími nehodami keď sme do seba narážali a zúrili ako dva tigre v klietke. Keď zazvonilo, už som tušila, čo bude nasledovať. Zase budeme mať jeden z tých našich rozhovorou, ktoré sa vždy končili tým, že som kričala a nasrdene alebo rozrušene ušla. Ale tentoraz to tak nebude. Zostanem pokojná.
            "Tak? Aké to je?" spýtal sa odrazu, kým si balil knihy do tašky.
            "Aké je čo?"
            "Aké je to zradiť svoju najlepšiu kamarátku?" Vravela som niečo o tom, že mám zostať pokojná? Dáko mi to predsavzatie úplne ušlo.
            "Zavri hubu, Melbourne!" skríkla som a veľmi živo som si vedela predstaviť, ako mi z očí syčia iskry. Prekvapene na mňa pozrel a aj pár ostatných sa začalo otáčať mojím smerom, tak som radšej znížila tón. "Nemáš ani šajnu o tom, čo sa stalo, ako sa to stalo a prečo sa to stalo, tak mi urob láskavosť a nestaraj sa do vecí, o ktorých nič nevieš, ty snob!" Na chvíľu zmĺkol a ja som si zatiaľ prehodila tašku cez plece a vybrala sa preč, lebo ma už vážne nebavilo pozerať sa na neho. Možno som doňho bola zaľúbená, ale v tom momente som mu chcela rozraziť lebku. Teta Julie totiž raz spomínala, že nadbytkom stresu a nepokoja vzrastá agresia, tak sa niet čo čudovať. 
            "Žiarliš," povedal spoza mňa a ja som okamžite zamrzla na mieste. Do líc sa mi určite vyrútila červeň, lebo mi bolo zrazu strašne horúco. Nevedela som, čo tým ma na mysli. Či si stále myslí, že chcem Mikea alebo...
            "Ako si došiel k takému záveru? A ako to zapadá do tohto rozhovoru?" spýtala som sa, keď som sa otočila, nadvihla obočie a zúfalo sa snažila vyzerať úplne bezstarostne a v pohode.
            "To vôbec nieje dôležité, proste žiarliš. Cítim to."
            "Aha, jasné, a ešte do mňa vidíš, však?"
            "Presne tak," povedal chladne a vybral sa preč. "No, Lakeová, mám stretnutie, tak sa maj," dodal ešte ako okolo mňa prechádzal.
            Toto bolo teda tvrdé, všetko. Vzdychla som si a sklesnuto som vyšla z triedy. Ľudia sa poberali na obed, ale mne do jedla nebolo. Nemo som sa prechádzala po chodbe a rozmýšľala ako sa to všetko začalo. Aha, už viem, keď som Mikeovi povedala, teda napísala, že ho milujem či čo za blbosť. To som nikdy nemala robiť. Všetko sa tým pokašľalo - priateľstvá, pokojný život a tak ďalej. Zase som sa cítila nanič, ale už nebudem plakať. V poslednom čase som až priveľmi plakala, tak teraz to už nechám vovnútri a nebudem nič ventilovať, lebo ventilácia vnútorných pocitov je len ďalšia sebadeštrukčná zbraň. Ten, kto vymýšľal tieto psychologické pravidlá musel byť veľmi zlý a zatrpknutý človek a svoje utrpenie si chcel vyvŕšiť na ľuďoch ako som ja.
            Iba teraz som si uvedomila, že nevieme, čo máme, až kým to nestratíme.

Link | Leave a comment {1} | Add to Memories | Tell a Friend

.::Ako zvládnuť zlomené srdce...hlavne nie ako Lana Lakeová ~ 10, 11::.

Aug. 16th, 2006 | 03:26 pm

Kapitola X. ~ Otvorené oči
 
            Gabriel s Carrie prešli okolo bez toho, aby si ma všimli, zatiaľ čo ja som bola stále v náručí niekoho neznámeho, ktorý mi k tomu ešte aj zakrýval ústa. Začala sa ma zmocňovať panika. . Viete, mohol to byť dáky terorista, ktorý ma mohol zabiť! Ale hneď ako sa Gabriel so svojou priateľkou vzdialili, bola som voľná a vystrašene som sa zvrtla, hľadiac do Mattových hnedých očí.
            "Matt?"
            "Ahoj!" pozdravil ma radostne, akoby sme sa stretli niekde v meste pri hottdogu.
            "Ty somár!" Silno som ho udrela do ruky, ktorú hneď radšej odtiahol. "Čo ti šibe? Vieš ako som sa zľakla? Myslela som si, že si dáky psychopat, ktorý ma chce znásilniť alebo čo, potom ma zaživa niekde zakopať alebo predať na vnútornosti!" zjačala som hystericky.
            "Bože, ty si ale ťuk," usmial sa. Fajn. Tak ja kôli nemu skoro dostanem infarkt a som ťuk. Super.
            "Prečo si ma musel takto vystrašiť?" spýtala som sa už omnoho kľudnejšie, lebo som si začínala uvedomovať, že ma zachránil pred veľkým trapasom. "To si mi nemohol nejako naznačiť, že stojíš pri mne?"
            "Chcel som. Šepkal som ti, že čo tam robíš a že by bolo najlepšie čo najrýchlejšie vypadnúť, ale ty si bola veľmi zaneprázdnená špehovaním Gabriela."
            "Nešpehovala som ho!" vyskočila som a Matt na mňa pozrel cez dvihnuté obočie. "Dobre, tak som ho špehovala, ale...teda..."
            "Žiarliš, však?"
            "Čo? Ja a žiarliť na Gabrile? Pfft! Prosím ťa, prečo by som už len ja mala žiarliť na Gabriela?"
            Moja otázka sa mu očividne zdala absurdná, lebo bolo všetko jednoznačné a prišlo mi zbytočné niečo stále zapierať. "Ako si vlastne vedel, že som tu?"
            Matt prekrížil rukami a sadol si na lavicu. "Došlo mi, že nejdeš na žiaden záchod, ale za tou dvojicou, na ktorú si s takým záujmom hľadela."
            "Tak som bola len trochu zvedavá, to je všetko." A už zase klamem. Začínam mať podozrenie, že niekde v hlave mám škriatka, ktorý ma ovláda. "Vlastne je mi to všetko úplne jedno." Alebo to možno nieje škriatok, ale dajaký holub.
            "Neklam. Vidím na tebe ako žiarliš, no nechápem prečo. Gabriel si ťa chcel získať dlho, ale ty si mu stále dávala najavo svoje odmietnutie, tak by bolo prirodzené, keby si bola teraz vlastne rada, že ti už načisto dá pokoj. Ale ty ho sleduješ a keď vidíš ako sa tam hrajká so svojím dievčaťom, ide ťa roztrhnúť. Nehnevaj sa, ale nechápem ťa. Prečo si mu teda nedala šancu keď ho chceš?"
            "Ale ja ho-" a vtedy som sa zastavila. Celé mi to došlo. Úplne všetko. To, čo som si doteraz nahovárala už viac nebola pravda. Ja som Gabriela chcela a veľmi. Matt sa zatváril spokojne, že som si konečne uvedomila to, čo som si mala uvedomiť dávno. "Do kelu!" Bolo to asi jediné zrozumiteľné slovné spojenie, na ktoré som sa v tej chvíli zmohla. Sadla som si vedľa Matta do tureckého sedu a zúfalo hľadela pred seba.
            "Máš ho rada, však?" opýtal sa jemne.
            "Až doteraz som to nevedela. Som ten najväčší a najbezcitnejší snob na svete!"
            "Čože?" zasmial sa a objal ma okolo pliec. "To vôbec nieje pravda. Si možno trochu...mimo, ale to neznamená, že si bezsrdcý snob." Myslím, že bolo od neho veľmi zlaté povedať, že som mimo, keď mal plné právo povedať, že som idiot. "Neboj, to bude v pohode."
            "Ako som len mohla byť taká blbá?"
            "Niesi blbá, len zmätená."
            Zodvihla som hlavu a pozrela naňho. "Ďakujem, že si mi otvoril oči. A zachránil ma pred najväčším trapasom v živote."
            "Nato sú priatelia, nie?" Prikývla som a Matt mi potom pomohol vstať. "Poďme teda." Vybrali sme sa konečne najesť sa a ja som si uvedomila, aký je Matt skvelý a starostlivý kamarát.
 
***
 
            "Ach, Lana, som asi naozaj veľmi zaľúbená," zarecitovala Kassandra z postele, zatiaľ čo ja som sa piplala s dierou na tričku. Už som sa trikrát pichla do prsta a v mojej momentálnej situácií som naozaj nemala chuť rozprávať sa o láske. "Vieš, deň, keď som spoznala Josha som vedela, že my dvaja....že to proste má tak byť."
            "Kassandra, nechcem ťa uraziť, ale tá tvoja sentimentalita mi lezie na nervy. Naozaj si myslíš, že spolu vydržíte dlhšie ako rok?" odsekla som podráždene a ojkla keď som ihlou zase zle koordinovala a zarazila si ju rovno do palca. Kassandru ale chudák môj palec asi netrápil, lebo sa urazene nafučala.
            "Vravíš to len preto, lebo ten tvoj osudový Gabriel si našiel frajerku. Celý deň vyzeráš akoby si sa nezobudila zo zlého sna. Už si to konečne priznaj! A nevyvyšuj si svoj nedostatok mužského tepla na mne, prosím!" Ona to snáď ani nemyslela vážne! Možno som sa s mojimi pocitmi priznala Mattovi, ale výnimočnosť situácie inak nedala. Kassandre som sa to povedať nechystala.
            "Prosím ťa, mužské teplo? Mne žiadne netreba a už vôbec nie to Gabrielovi. Nech si aj naďalej obháňa tú svoju Carrie. Ja som sa rozhodla, že idem byť nezávislá a emancipovaná. Dokonca by som mohla byť aj feministkou." Hlboko som sa zamyslela. Bol to najlepší nápad od čias zaviesť zákon na ochranu holubov. "Presne tak, mne by muž len varil a pral, platil účty a tak ďalej. A namiesto toho, aby som sa musela niekomu stále venovať, bránila by som dažďové pralesy a holubov."
            "Zase ty a tie tvoje holuby!" Kassandra si na svoju posteľ ľahla tak, že jej hlava visela a nohami bicyklovala. "A uvedomuješ si, čo vôbec vravíš? Sama si raz vravela, že feministky sú ti na smiech, lebo sú také zahľadené do seba, že si neuvedomujú dôležitosť mužov. A ešte si vravela, že by medzi nami mala vládnuť rovnosť a harmónia, no a zrazu by si ich najradšej postrieľala."
            "Nepostrieľala by som ich, to by bolo príliš ľahké. Ja by som ich priviazala na kaktus, liala im na hrude horúci vosk a umiestnila by som ich do stredu arény preplnenej tigrami a krokodílmi," odvetila som bez štipku citu v hlase a pokračovala v dobrodružnom a napínavom zašívaní trička.
            Kassandra si odfrkla. "Si totálne šibnutá." Mykla som plecom. No čo už.
            Do dverí zrazu vrazila Rose, tresla ich za sebou akoby mala železné ruky a veľmi zamračená podišla k svojej posteli a odovzdane sa na ňu hodila, ako keby chcela, aby ju zhltla. Plecia sa jej chveli od plaču, no ten zatiaľ nebolo počuť. "Rose?" Kassandra k nej ihneď pristúpila a hladkala jej plece. "Čo sa ti stalo?" Rose sa však neozývala a aj naďalej len potichu vzlykala. "Urobil ti niečo Mike?" V tej chvíli sa jej z hrdla vydral zúfaly vzlyk a začala naplno plakať.
            "Takže hej," dodala som chladne. "No nevravela som?" Kassandra na mňa ostro zazrela a radšej som si zavrela ústa. Presne tak, priviazať ku kaktusu a liať horúci vosk na hrude. Hlavne Gabrielovi. Po chvíli ma ale táto násilná nálada prešla, keď som si všimla, že Rose stále plače a vyzerá naozaj zdrvene. Ale čo jej preboha mohol Mike také spraviť? Veď by jej nikdy neublížil! Ale naozaj to nevyzerala ako obyčajná výmena názorov, ako keď mu Rose stále vyčíta, aké má zacapkané okuliare.
            A práve preto mám pravdu. Priviazať o kaktus a liať horúci vosk! A k tomu ešte napichať do nich tristo ihiel, lebo kôli nim som si znovu pichla do prsta.
 
 
 
 
Kapitola XI. ~ Riziko mužškého tepla
 
            Napadol už trvalý sneh, ktorý príjemne škrípal pod čižmami, do ktorých tieklo a potom vás oziabali nohy. Aspoň čo sa mňa týka. Neviem či som mala na nohách neviditeľné ostne, ale všetky moje čižmy pretekali. Človek sa v tom prípade nemôže nahánať s kamarátmi po parku a obhadzovať sa snehom, lebo za pár minút mu nohy odumierajú. Aj keď, v momentálnej situácií by to aj tak nebolo možné, lebo som bola von s Rose, ktorá viac pripomínala zombíka ako tú usmievavú, mnohými žiadanú Rose.
            Chvíľu sme sedeli v kaviarni spolu s Joshom a Kassandrou, ktorá musela Joshovi vyklopiť, čo som plánovala urobiť so všetkými mužmi a on sa na mňa pozeral ako na vrahyňu a bol ku mne až prehnane zdvorilý. My s Rose sme ale odišli keď sa kaviarňou mihol Gabriel, Carrie a veľmi namrzený Mike. Ja som mala chuť tam zostať a nejak nechtiac nasypať Carrie jed do jej čaju, ale keď sa Rose zodvihla a pobrala k dverám, radšej som ju nasledovalal, aby sa náhodou nehodila niekde pod auto.
            Prechádzali sme sa už hodnú polhodinu a ja som sa snažila nadviazať konverzáciu, ale Rosine odpovede pozostávali z nešťastných citosloviec. Dokonca som chvíľu uvažovala aj nad tým, že by som skúsila Gabrielovu osvedčenú metódu s hmlou, ale keď som si spomenula na Gabriela a jeho strelené nápady, radšej som to zavrhla.
            "Rose, pozri, buď mi hneď povieš, čo ti je alebo ťa pošlem k školskej psychologičke Alarnovej!" pohorzila som jej a ona sa zhrozene na mňa pozrela.
            "Čo? Bez mojej vôle nemôžeš!"
            "Stačí za ňou zájsť a povedať jej, že mám podozrenie, že ti niečo vážne je. Ona si ťa zavolá z hodiny, bez tvojho dovolenie, a bude ťa tam hodiny a hodiny trápiť až kým sa jej nevyspovedáš." Zlomyseľne som sa uškrnula a prekrížila ruky na hrudi.
            "To by si mi neurobila!"
            "Ale áno!" Problém bol v tom, že pani Alarnová nebola veľmi vyhľadávaná psychologička, lebo jej páchlo z úst a pôsobila tak desivo, že človek by z nej veľmi rýchlo dostal len ďalšiu traumu.
            "Fajn, fajn, fajn. Je mi blbo, veľmi blbo, ale hovoriť o tom nechcem a ani nebudem. Bude mi lepšie, naozaj, ale treba mi čas, kým sa mi to bude dať. Nateraz len potrebujem, aby ste nenaliehali." Súhlasne a jemne som prikývla, snažiac sa o povzbudivý úsmev. "Zabehnem na poštu poslaťposlať pár vecí a pozdraviť tetu, čo pracuje neďaleko. Stretli by sme sa tu o takú hodinu?"
            "Jasné." Krátkym mávnutím ruky sa rozlúčila a zmizla za závesom hustých vločiek, lebo zrazu začalo poriadne a husto snežiť. Nemala som veľmi kam ísť, tak som sa pobrala do parku, presne tou istou cestičkou, ktorou som vtedy išla s Gabrielom na našej priateľskej schôdzke, respektíve rande. Chcela som si sadnúť na našu lavičku, ale všimla som si, že tam niekto sedí. Už som skoro odišla, keď som medzi bielymi machuľami spoznala Mikea, ktorý vyzeral nahnevane, sklamane, úplne rozhodene. Asi tá ich hádka bola obojstranná. Možno som mala odísť a nechať ho tam samého, ale nemohla som. Čo ak potrebuje pomoc? Porozprávať sa s niekým? A ja už som sa pri ňom mohla správať úplne normálne, lebo som k nemu viac necítila to, čo predtým.
            "Ahoj," pozdravila som potichu, keď som sa pri ňom objavila.
            "Čau, ozval sa bez toho, aby na mňa čo i len pozrel, no posunul sa ďalej, čím mi vlastne uvoľnil miesto. Sadla som si k nemu a spoločne s ním som len hľadela na zamrznuté jazierko bez kačiek a milých babičiek, čo im hádzali kúsky pečiva.
            "Si v poriadku?" opýtala som sa a viac sa zababušila do šálu, keď som na krku zacítila ostrý zimný vietor.
            "Hej!" zavrčal a ja som pocítila úľavu, že niesom jediný klamár na tomto svete.
            "Ak už chceš niekoho oblbovať, aspoň sa snaž vyzerať dôveryhodne," zasrandovala som, ale on môj vtip buď nepochopil alebo ho vôbec nepočul, lebo sa stále mračil. "Ty a Rose-"
            "Nechcem o tom hovoriť," odsekol rýchlo a ja som hneď sklapla a oddávala som sa mrznutiu a čumeniu na zamrznuté jazero. Čo tu vôbec robím? Mala som predsa tráviť Carrie, respektíve snažiť sa vymyslieť ako celú túto vec vyriešim, lebo ako som si zaumienila, Gabriela som sa len tak vzdať nechcela. Aj keď som mala občasné pohnútky priviazať ho ku kaktusu, obliať ho horúcim voskom, vysypať naňho nejaké vtáčie žrádlo a vypustiť kŕdeľ holubov. "Lana?" Mike si ma náhle zvrtol k sebe a ja som zacítila nebezpečenstvo. Pozeral mi hlboko do očí a jeho oči ma tak trochu znepokojovali, lebo neboli žiariace a úprimné ako inokedy, ale blčiace. "Chceš ma ešte?"
            Skoro som sa tam rozložila na popol od samého prekvapenia. "Ako...prosím?" Kým som ale stihla niečo urobiť, Mike ma silno pobozkal a aj keď som ho najprv chcela odstrčiť, následne som sa vzdala a aj ja jeho som pobozkala. V hlave mi všetko vírilo a ja som nevedela čo, prečo, ako a čo teraz. Ruplo mi v bedni, stáva sa to, neviňte ma, ale bola som taká zmätená a nedokázala som ho odstrčiť. Možno bolo niečo na tom mužskom teple, čo spomínala Kassandra. A Mike to nerobil zle.
            Ale to čo robil bolo zlé, nie ako to robil. Vtedy mi svitlo. Veď už bolo načase.
            Odstrčila som ho a celá zadýchaná a červená som naňho divo hľadela, no a potom sa mi zdalo, že ma udrel blesk. Pár metrov od nás totiž stál Gabriel, onemený od úžasu a s ústami dokorán.

Link | Leave a comment {1} | Add to Memories | Tell a Friend

.::Ako zvládnuť zlomené srdce...hlavne nie ako Lana Lakeová ~ 9::.

Aug. 16th, 2006 | 03:23 pm

Kapitola IX. ~ "Som prekvapená, nežiarlim..."
 
 
            Čas sa zrazu začal nejak rýchlo hýbať. Od môjho posledného rozhovoru s Gabrielom už prebehlo pár týždňov, jeseň zmizla a stratila sa v minulosti, no a prišla na rad zima. Začínal padať prvý sneh, ktorý sa síce zvykol roztápať, ale dni boli chladnejšie, takisto ako Gabrielov prístup ku mne. Po našom rozhovore sme sa zriedkakedy rozprávali, väčšinou len na chémii, aj to len o veciach čo sa týkali hodiny. Nemohla som sa tomu čudovať, mohla som si za to sama, ale takisto som si pomaly začla uvedomovať, že mi chýbajú tie jeho úsmevy, ktoré mi daroval hádam len vtedy keď som spravila dajakú sprostoť a nepozerala som sa. Chýbali mi jeho vtipy a pohľady. Možno by za ním stačilo zájsť a povedať mu to, ale on by od toho automaticky očakával viac, čo som nemohla dopustiť. V podstate som už ani nevedela prečo to nesmiem dopustiť. Asi len preto, že som mala strach, z čoho, to neviem.
            Toto s ľuďmi robí láska. Len nás všetkých rozdeľuje.
            Jedného dňa sme sa hrnuli na obed rovno z hodiny chémie a Rose sa výdatne rozčuľovala.
            "Debil! Ja...nechcem byť hnusná, ale čo je slepý?" Zlostne vyhadzovala rukami a mne to pripomenulo situáciu, keď som podobným spôsobom vrazila Gabrielovi do tváre. Aj teraz som mala chuť mu vraziť, lebo sa so mnou tak málo bavil.
            "On nieje debil," zavrčala Kassandra a už zase bola ako tigrica, pokiaľ sa jednalo o jej Josha, lebo áno, už aj oni spolu chodili, no Rose asi nezdieľala jej názor. Už celú cestu sa totiž hádali či Josh je alebo nieje debil. Rose sa stále nevedela spamätať z toho, že dnes do roztoku nalial dvadsať mililitrov naftalénu namiesto dvoch. Jemu a Rose skoro odstrelilo hlavy, no a Kellerová bola taká nahnevaná, že im dala päťku.
            "Neboj Rosie," povedal Mike a privinul si ju k sebe, čo spôsobilo, že sa hneď trochu pousmiala. "Jedna päťka ťa určite nezabije, veď máš z nás najlepšie známky."
            "No, možno, ale keď on je taký-"
            "Opováž sa ho nazvať debilom," skočila jej do reči Kassandra.
            "Dobre! Prepáč," prevrátila očami, zatiaľ čo my s Mattom sme sa skvele zabávali. "Ale nemôžem za to, že nerozozná dvojku od dvadsiatky, nech sa radšej naučí čítať," prehlásila namrzene.
            "Už som ti povedal, že ma to mrzí," ozval sa hlas spoza nás. Bol to Josh. "A ubezpečujem ťa, že čítať viem, ale Kellerová má hrable namiesto rúk." Rose sa rozpálili líca a očividne si nebola istá či počul celý jej výstup.
            "Prepáč," ospravedlnila sa potichu a Kassandra sa konečne spokojne usmiala a pobozkala Josha, ktorý ju hneď chytil okolo pliec. Kým sa tam potom o niečom dohadovali, ja som si všimla ďalší pár ako sa drží za ruky a hlasno smeje. Ako vážne...čo sa to s tým svetom deje? Dievča som z videnia poznala, bola z ročníka podo mnou. Carrie či ako sa volala, no a keď som videla toho jej spoločníka, zmeravela som. Mal dlhšie čierne vlasy po plecia, ktoré mu elegantne padali do jeho krásnych šedých očí!
            "Lana, ideš už?" Matt ma chytil za plece a ja som stále hľadela smerom ku Gabrielovi a Carrie, zatiaľ čo sa mi moje chaotické vlasy ježili.
            "Hej, hej, len zájdem na záchod...hneď vás dobehnem." Už som sa tam chcela rozbehnúť, keď ma zastavila Rose a nadvihla obočie.
            "Záchody sú na druhej strane."
            "Aha, jasné. Dík za pripomenutie." Nervózne som sa usmiala. "Vy len choďte." Oni sa teda otočili a pokračovali v ceste, zatiaľ čo ja som upaľovala za tou šťastnou dvojicou. Srdce mi prudko bilo, asi z toho behu. Ale mohlo to byť aj z niečoho iného.
            Dobehla som ich, stáli pri stene pár metrov odo mňa a boli do seba zavesení. Ja som sa skryla za otvorené dvere jednej triedy a nemohla som uveriť tomu, že ich špehujem. V tom momente mi ale úplne všetok zdravý rozum vyfučal z hlavy, cítila som len zvláštne pocity, ktoré ma začali ovládať a prikazovať mi ísť tam a vykrútiť Carrie krk. Bola uvoľnene opretá o stenu, zatiaľ čo Gabriel stál oproti nej, ruku mal opretú tiež o stenu, hneď vedľa jej hlavy. Nahol sa dopredu a niečo jej zašepkal do ucha, načo sa Carrie bláznivo zachichotala. Musela som si dookola opakovať, že násilím sa nič nevyrieši. Násilím sa nič nevyrieši. Teta Julia raz povedala: "Keď máš chuť niekomu fyzicky ublížiť, dýchaj zhlboka a snaž sa ustáliť hladinu adrenalínu v krvi. Prehni sa a masíruj si čelo." Pomaly mi začalo dochádzať, že teta Julie bola asi totálne izolovaná od sveta celý život a všetky tie rady mala len z blbých kníh, lebo mi NIČ Z TOHO NEPOMÁHALO!
            Ani som si to nestihla uvedmoiť a Gabriel ju bozkával. A teda sa tomu naozaj oddávali. Mne prišlo akosi nevoľno a cítila som, ako mi nohy oťaželi. Ako len mohol? Jáj, vlastne, má plné právo bozkávať tú trúbu, lebo ako som mu raz sama vykričala, nieje môj chalan. V tejto chvíli ma to dosť mrzelo, ale nie z toho dôvodu, že by som ho chcela alebo čo. Nie, bolo to všetko v záujme jeho vlastnej bezpečnosti, lebo som sa dopočula, že druháčky sú veľmi zákerné vo vzťahoch. To bol môj jediný zámer, aspoň som si to hovorila.
            Keď sa už KONEČNE od seba odlepili, stále jej niečo rozprával a ona sa stále chichotala ako debil. Horšie ako Kassandra a to už je čo povedať, lebo tá bola majster v dievčenskom chichotaní. A zase ju pobozkal! Idiot! Ten hnusný prekliaty...POČKAŤ!
            Žiarlim? Ja žiarlim?! Prečo? Nie, nežiarlim, určite nežiarlim. Som len prekvapená. Áno, prekvapená. Som prekvapená, nežiarlim.
            No moje presvedčenie zmizlo keď sa mu Carrie začala hrať s kravatou. To bola MOJA práca, nie jej. Jeho kravata bola moja!
            "Gabriel?" jemne sa ozvala Carrie a ruky si položila na jeho mužné plecia.
            "Hm?" Bol príliš zaneprázdnený bozkávaním jej krku, tak sa mu asi nedalo zrozumiteľne rozprávať. Somár!
            "Môžem sa ťa niečo spýtať? Úplne nevinnú otázočku?"
            "Čokoľvek chceš."
            "Dobre. Čo je vlastne medzi tebou a tou Lakeovou?" V tom momente sa od nej odtrhol a zazrel na ňu, zatiaľ čo ja som nastražila uši ako nejaké radary.
            "Čo?" dostal zo seba namosúrene a Carrie hádam aj oľutovala tú svoju nevinnú otázočku. Teraz by jej mal vykričať, aká je len bezcitná, že mu pripomína jeho stratenú lásku. Alebo by ju mohol prekliať a poslať do pekla ako Heathcliff Katarínu v Búrlivých výšinách.
            "No, ja len že mi to vždy pripadalo akoby ste spolu chodili. Tak som len-"
            Gabriel jej vytrhol kravatu z rúk a po prvýkrát som sa hádam zaškerila, no aj naďalej som ostro počúvala. Snažil sa kravatu si napraviť, ale vôbec mu to nešlo, lebo som mu to vždy robila ja! Tak mu treba. Bodaj by sa ňou zaškrtil. Alebo čo by bolo ešte lepšie, mohol by ňou omylom zaškrtiť Carrie.
            "Nič medzi nami nebolo, nieje a ani nebude," zamumlal, hľadiac do ofsajdu. Ja som ale zúrila. Do očí sa mi vohnali slzy a po dlhom čase mi ale naozaj bolo do revu. Naposledy počas týchto dní som plakala len pri filme Legenda o vášni, lebo od toho ako zomrie Samuel až po to ako zomrie Tristan som presedela v slzách, ale nebolo to nič v porovnaní s mojimi pocitmi tam za tými dverami.
            "Sľubuješ?" pokračovala Carrie a z jej tónu vyprchalo všetko podozrenie. "Šak ši uen môj," pretiahla maznavo a ja som tak prevrátila očami, že sa mi to hádam ešte ani raz nepodarilo a zdalo sa mi, že Gabriel tiež, ale veľmi nenápadne. Vtedy ju chytil za ruku.
            "Radšej už poďme." Vybrali sa...ROVNO KU MNE! Do čerta! Čo teraz? Čo teraz?!
            Už boli pri mne a ja som skoro zamdlela, ale zozadu ma nečkane niekto schytil a vtiahol do tej prázdnej triedy. Od ľaku som chela vykríknuť, ale nemohla som, lebo mi neikto držal ruku cez ústa.
 

Link | Leave a comment {1} | Add to Memories | Tell a Friend

.::Ako zvládnuť zlomené srdce...hlavne nie ako Lana Lakeová ~ 6, 7, 8::.

Aug. 15th, 2006 | 12:55 pm

Kapitola VI. ~ Netopiere
 
            O pár dní už Mike a Rose spolu chodili, čo všetkých mimoriadne potešilo. Aj mňa...teda, z istého uhla pohľadu. Dopočula som sa, vraj im tri hodiny trvalo, kým si medzi sebou všetko vydiskutovali. Ani neviem o čom diskutovali...ja byť Rose tak s Mikeom chodím už tri roky a bez hocijakej diskusie, ale to už boli len hypotézy. Bola som bez nálady a fakt som nevedela, čo robiť...jasné, že som bola šťastná, že sú šťastní, ale viazlo v tom aj niečo iné a to bol Gabriel. Ten sa totiž správal veľmi urazene, akoby som mu zlomila srdce, lenže podľa toho ako sa správal, žiadne ani nemal. Kôli týmto záležitostiam som sa zdržiavala najmä v knižnici (Aspoň sa mi zlepšili známky) alebo niekde v meste, lebo v izbe zvykla Rose stále rozprávať o tom, aký je Mike úžasný, no a keďže ma má pán Murphy veľmi rád, hocikde v škole alebo len tak na intráku, v jeho okolí a dokonca aj v meste som na nich vždy natrafila ako sa objímajú, bozkávajú a neviem čo ešte všetko, čo neprispievalo môjmu duševnému stavu.
            Jedného dňa som sa ale vracala z našej školskej knižnice a stretla som Rose. "Lana! Bože, ako dobre, že ťa vidím! Potrebujem od teba láskavosť, prosím?"
            "O čo ide?" spýtala som sa. Len so dúfala, že to nebude mať nič spoločné s Mikeom.
            "O Mikea." Prečo niesom radšej holub? "Vieš, musím ísť na rýchlo preč a potrebujem, aby si mu toto odovzdala." Do rúk mi strčila obálku. "Je to naozaj dôležité a ja teraz nemôžem," dostala zo seba a ja som len vyjavene hľadela.
            "Ale...ja..."
            "Lana prosím ťa!"
            "Čo ja viem..." Povedz nie, povedz nie, povedz NIE! "No fajn!" Som naozaj beznádejný prípad.
            "Ďakujem, si skvelá!" zavískala a hodila sa mi okolo krku. A už jej nebolo.
            "Si skvelá!" napodobnila som ju piskľavým hláskom. Takže, musela som v tejto obrovskej škole nájsť Mikea, dať mu pravdepodobne zamilovaný list od Rose a tváriť sa pritom šťastne. Čo som ja nejaký poštár? "Prečo je tá škola tak prekliate veľká?" skríkla som nahnevane a vyhodila rukami, čo som asi nemala robiť, lebo som cítila, že som niekomu rukou vrazila rovno do tváre.
            "Au!" ten hlas bol až priveľmi povedomý. Otočila som sa a zbadala Gabriela ako si drží oko. Bože, ten ma bude nenávidieť, teraz som ho aj oslepila, prebleslo mi mysľou. "Preboha Lana, čo to robíš? Naháňaš netopiere?"
            "Prepáč, vážne som nechcela. Och, bože, som taká nemožná. Ukáž to." Pristúpila som k nemu a vzala mu ruku z tváre. Celé ľavé oko mal červené a už mu začalo aj puchnúť. Musel to byť silný úder. Som naozaj zúfalec. Keď sa doma bijem so starším bratom, ledva ho škrabnem a teraz niekomu len tak nevedome strelím.
            Vytiahla som papierovú vreckovku z vrecka a pritiahla ho k najbližšej fontánke. Namočila som ju a jemne mu ju priložila na oko.
            "Ďakujem," zamrmlal a pridržal si vreckovku na oku.
            "Fakt ma to mrzí."
            Vystrel sa a usmial, stále si držiac vreckovku na oku. "To nič. V pohode, ale vážne som nevedel, že vieš tak silno udierať."
            Úsmev som mu opätovala a siahla si rukou na krk, hrajúc sa s malou striebornou retiazkou. "Ver mi, ani ja. Počuj, nevieš kde je Mike? Rose ma poprosila, aby som mu dala toto." Ukázala som mu list a prevrátila očami.
            "Myslím, že bude v spoločenskej."
            "Vidíš, to je dobrý nápad. Dík." Ešte chvíľu som tam stála, ale keď už nič nevravel, obrátila som sa, že už pôjdem, ale náhla ma chytila za ruku. Hm, bolo to celkom zaujímavé keď ma stále takto nečakane zastavoval.
            "Počkaj! Ja...ja len či už sme v poriadku. Ako my dvaja. Minule si dosť kričala a-"
            "Neboj," prerušila som ho a usmiala sa, stále sa hrajúc s retiazkou. "Sme v pohode."
            "Tak fajn, som rád. Môžme teda ísť. Nasledujte ma, slečna."
 
***
 
            Dve hodiny som strávila v spoločenskej kým sa konečne ukázal Mike spolu s Mattom. Hlboko som sa nadýchla a pristúpila k nim. Akonáhle si ma Mike všimol, zatváril sa dosť zaujímavo.
            "Čaute," pozdravila som veselo, načo ma Matt odzdravil a Mike len niečo nezrozumiteľné zamrmlal. Podala som mu teda list, aby to bolo čo najrýchlejšie za mnou. Teraz sa pre zmenu tváril akoby so bola nejaký otravný fanúšik, čo mu podáva zamilovaný posadnutý list. "Je od Rose," dodala som rýchlo a ten jeho kyslý výraz konečne zmizol.
            "Ďakujem," usmial sa.
            "Ideš s nami dole na večeru?" spýtal sa Matt.
            "Ak môžem?"
            "Jasné, veď sme ťa pozvali, nie?" zapojil sa Mike a mňa to potešilo.
            "Dobre, vy dvaja. Počkajte, hneď som tu, len idem niečo povedať tam Jackovi," povedal Matt a odbehol. Smelo som pozrela na Mikea a on pozeral na mňa.
            "Sme v pohode?" opýtal sa a ja som sa začudovala, že má s Gabrielom hádam aj prepojené mysle. Myslím ale, že sa už nemusím pýtať o čo ide. Vyzerá to tak, že dnes získavam späť svojich kamošov.
            "Pravdaže." zrazu som zacítila ničo zvláštne; veľmi príjemný a odľahčujúci pocit. Akoby mi zo srdca spadol kameň a všetka nervozita sa vytratila. Akoby bolo všetko tak, ako má byť. Cítila som sa tak ľahko a uvoľnene.
            "Dobre! Môžme ísť," ozval sa Matt a všetci traja sme sa náhlili na večeru, lebo sme boli dosť hladní.
 
Kapitola VII. ~ Pravda alebo skutok
 
            Profesorka Kellerová dokáže človeku nahnať poriadny strach, a preto som už pol hodinu pred začatím hodiny sedela v triede. Bola som tam sama a oddávala som sa horkokrvnému nenávideniu Heathcliffa z Búrlivých výšin, lebo nech vravela Kassandra čokoľvek, ich osudová láska kde si navzájom želali, aby ten druhý zhorel v pekle sa mi nezdalo nádherné a srdcervúce. Fajn, ich príbeh lásky bol naozaj vášnivý a výnimočný, ale ja by som naozaj nechcela, aby sa láska môjho života vyhrážala, že ma zabije a tak ďalej. Možno nemám také obšírne literárne cítenie, ale aj tak-
            "Čau, Lakeová! Čo ty tu tak skoro?"
            Otočila som sa a zbadala Gabriela vo dverách učebne.
            "Ále, nemala som čo robiť a som vzorná študentka, čo nikdy na hodinu nezaspí, tak som tu." Obaja sme sa zasmiali a zatiaľ, čo ja som žmolila retiazku v rukách, Gabriel si sadol vedľa mňa.
            "List doručený?" spýtal sa a z tašky si vyberal potrebné veci na hodinu. Hneď som si spomenula, že polovicu z potrebných vecí som si zabudla.
            "Áno. Tak? Ako sa má oko?" Vyzeralo už ok.
            "Je fajn. Čo myslíš, čo budeme robiť dnes...roztok neviditeľnosti?"
            "S Kellerovou je možné všetko," poznamenala som. "Len dúfam, že nebudeme pitvať žaby. Alebo ešte horšie, holúbkov nejakých." Zatvárila som sa veľmi ustarostene.
            Gabriela to asi patrične pobavilo. "Čo prosím ťa máš s tými holubmi?" Na toto som sama nevedela odpovedať, tak som len mykla plecom. Asi to bolo tým, že mi robili takú úžasnú spoločnosť kým som čakala na Mikea v ten osudný deň. Oni si to síce neuvedomili, ale dodali mi obrovskú vnútornú silu, lebo som si uvedomila, že aj keď ma Mike nemá rád, aspoň niesom holub, takže je to stále lepšie. "Asi máš z nich obrovský strach a kompenzuješ si to falošnou láskou k nim."
            "Nie," protestovala som so smiechom a Gabriel sa už naplno rehotal.
            "Hrkú, hrkú."
            "Veľmi vtipné, buahahaaa."
            "Musíš sa preda niečoho báť. Alebo si mám myslieť, že si nečlovek?"
            "Som človek a bojím sa niečoho, veľmi, ale nepoviem ti čoho."
            Zdvihol obočie, čo robila akosi často, a čo mu ešte častejšie dodávalo príťažlivosť, a ja som si nejako často žmolila retiazku v prstoch. "No tak, povedz."
            "Nie. Budeš sa smiať."
            "Nebudem! Sľubujem." Ten odporný manipulátor zase spravil to s očami, čomu sa vôbec nedá odolať, tak som sa vzdala.
            "Fajn. Bojím sa...mám panický strach,a vôbec neviem prečo, z..." pauzla som a on naliehavo pozeral, no a už sa asi nedalo cúvnuť. "Bojím sa kačiek." Chvíľu len tak prekvapene hľadel, kútikmi úst mu trhalo a zrazu vybuchol v taký smiech, že ma až myklo. Ja som apaticky prevrátila očami, lebo na takúto reakciu som bola veľmi zvyknutá a urazene som prekrížila rukami, tváriac sa nahnevane, aj keď som vôbec nebola. On sa len smial a aj mne sa chcelo, lebo jeho smiech bol priam nákazlivý.
            "Prepáč...ja-ja...nemohol som si....po....pomôcť," povedal trhavo, keďže sa smial ako šialený, nadýchol sa a smial sa ďalej.
            "Nevravela som to?"
            "Fakt sa nehnevaj, ale prečo kačky? Čo je už len také hrôzostrašné na kačkách? Sú úplne neškodné."
            "To je jedno, proste sa mi hnusia. Za všetko môže starký, lebo ten choval kačice a raz, keď som bola malá, ma skoro zožrali!" Zase sa začal smiať, ale ja som pokračovala. "Vážne! Vytasili na mňa tie svoje zobáky špicaté a pozerali na mňa svojimi diabolskými očami a pustili sa do mňa, ďobali ma a ja som len kričala a kričala. Vidíš túto jazvu?" Ukázala som mu malú jazvičku, ktorú som ja nazývala obrovskou osudovou jazvou. "Tú mi spravila slečna Kelin, mala dokonca aj meno, lebo starký k nim mal vrúcnejší vzťah ako ku mne!" Jeho smiech stále trval. "Mám z toho doživotnú traumu."
            "Ale...ale veď napríklad malé kačiatka ti nič nespravia. Dievčatá sa idú väčšinou potentovať z toho, aké sú krásne."
            "Ale ja niesom normálna," dodala som, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete.
            Konečne sa upokojil, párkrát sa nadýchol a usmieval sa od ucha k uchu. "Nie. Si jednoducho výnimočná a to je len dobre."
            "Vážne?"
            "Áno."
            "A ako?" spýtala som sa tónom ako keby som flirtovala, čo ma dosť zaskočilo. Flirtujem s Gabrielom?
            "Chceš to naozaj vedieť?" Jeho úsmev zmizol a tváril sa vážne, trochu zvodne, ale ja som naňho radšej nepozerala. Hrala som sa s retiazkou a čumela do blba. Musím povedať nie. Musím povedať nie. Musím byť rozhodná. Proste sa musím zatváriť, že ma to vôbec nezaujíma.
            "Áno." Ja som ale krava.
            "Tak teda dobre. Okrem tých kačiek..." urobil malú pauzu, aby sa mohol trochu zachechtať a ja som už nemohla nepozerať na neho s tými jeho vlasmi a očami. Dosť sa mi potili ruky, asi z tej retiazky. "Líšis sa mnohými vecami. Niektoí ťa môžu nazvať divnou alebo čudáčkou, ale ja v tebe vidím niečo naozaj úžasné. A pre mňa si proste-" nedokončil, lebo do triedy vtrhla profesorka Kellerová s plnými rukami papierov. Inštinktívne som vystrelila zo stoličky pomôcť jej. Za normálnych okolností by som sa asi nenápadne vykradal z miestnosti akoby som mala pomôcť tej schyzofrenickej fúrií, ale toto neboli normálne okolnosti, takže som bola za jej príchod veľmi vďačná. Gabriel si namrzene vzdychol a nasledoval ma.
            "Ách, ďakujem pekne," vydýchla si Kellerová keď sme ju odbremenili od jej nákladu, ktorý bol ale naozaj ťažký. Všetko sme poukladali celkom rýchlo."No, prekvapuje ma, že ste tu už tak skoro, ale zároveň ma to aj teší. Vidím, že sa lepšíte, slečna Lakeová." Usmiala sa. "Vedľa v kabinete mám veľa vecí, ktoré budeme potrebovať na dnešnej hodine. Pomohli by ste mi s nimi?"
            "Jasné," odpovedala som rýchlo.
            "Tak poďme," povedala a ja som si vôbec nevšimla výraz na Gabrielovej tvári. Vôôôbec.
 
***
 
            Konečne nastal obed a ja som bola hladná ako vlk. Keďže som ani neraňajkovala. S Rose a Kassandrou sme si sadli za náš obľúbený stôl a len tak sme kecali. Takáto uvoľnená konverzácia medzi nami dievčatami mi chýbala, lebo sme netrávili spolu veľa času. Rose bola stále s Mikeom, ja zavretá v knižnici a Kassandra asi očumovala Josha. Ale teraz sme si sedeli, jedli a klebetili.
            "Tak? Ako sa ti pracuje s Mikeom?" obrátila sa Rose na Kassandru.
            "Celkom fajn," odvetila Kassandra, prežúvajúc mrkvu. "Má naozaj mozog. Asi preto má také strapaté vlasy, chce skryť tú svoju veľkú lebku." My s Kassadnrou sme vybuchli smiechom a Rose sa strojene zamračila. "Ale nie, pracuje sa mi s ním dobre. Nakoniec, neviem ako by sa tváril miláčik Josh, keby som na neho vyliala tú zelenú kyselinu, čo mu rozožrala pol kravaty." Ja som sa zase skoro zadusila smiechom, ten moment bol totiž jeden z najpamätnejších. Na výrazy niektorých ľudí, hlavne Mikeov, nikdy nezabudnem.
            "Ó áno, Mike je naozaj úžasný a taký pozorný," zasnívane podotkla Rose.
            "Ó bože," napodobnila som obe vo vysokom hlase, "miláčik Mike, miláčik Josh...bláznim bez vás, vy tigre!" Obe na mňa zazerali a ja som sa len smiala a smiala. Páčilo sa mi to, vyzeralo to tak, že hmla sa zo mňa začala vytrácať."Prosím vás, kto vás má stále počúvať?" spýtala som sa s úškrnom a pustila sa naspäť do svojho obedu.
            "Ty nemáš čo hovoriť," ozvala sa Kassandra obranne, "čo ty a Gabriel? Možno sa nám tu rysuje nový párik."
            Moja vidlička na pol ceste do mojich úst zastala a spadla späť na tanier s hlasným cinknutím. Uprela som na ňu ostro oči. "Čo by malo byť so mnou a Gabrielom okrem nášho partnerstva na chémií?"
            "Ale nič. Až nato, že vyzeráte, akoby ste spolu chodili, len sa nebozkávate a podobné špecifické veci," odvetila Kassandra, načo Rose si neodpustila rypnúť si:
            "To je pravda, drahá Kassandra, ale čo my vieme čo sa deje v tienistých kútoch a šatníkoch." Obe sa zasmiali a mňa triaslo zlosťou.
            "Lana sa nám zamilovala!" zaspievala Kassandra.
            "Čo keby si radšej pozvala Josha na rande?" odvrkla som jej.
            Kým mi Kassandra pohybmi ruky naznačovala, že mi vidličkou prepichne hrdlo, Rose sa uštipačne zachechtala. "Lana, poď si zahrať pravdu alebo skutok."
            "Hahaa, nie." Hádam si nemyslia, že ma dostanú tak ľahko.
            "Ale..." Kassandra zrazu stíchla a diabolsky sa uškrnula na Rose. "Aha, chápem. Ty sa proste bojíš." Dvihla som obočie. "Však mám pravdu, Rose?"
            "Presne tak," odpovedala, "a to sme ťa vždy považovali za odvážnu. Veľmi si nás sklamala." Tie beštie sa zatvárili zdrvene z môjho postoja a mne to začínalo liezť na nervy. Zbabelec som ale nebola.
            "Fajn!" Hlas sa mi nebezpečne dvíhal. "Ale len jedno kolo, nič viac niesom ochotná spraviť." Vymenili si hrdé pohľady a Rose sa nahla dopredu a tichým hlasom sa spýtala:
            "Pravda alebo skutok?" To bola zaujímavá otázka. Musela som to zvážiť, lebo keď som si naposledy vybrala skutok, celý týždeň som strávila po škole a dostala som aj návrh na zhoršenú známku zo správania. Všetko kôli hlúpemu zaplaveniu biologickej učebne keďže sme tým chceli dať najavo našu nespokojnosť s testovaním na škrečkoch. Ale ak si vyberiem pravdu, spýtajú sa či cítim niečo ku Gabrielovo...ale počkať! Ja k nemu predsa nič necítim, tak čoho sa bojím. Teda, dúfam. teda, nedúfam. Nič k nemu necítim. Je to nad slnko jasné. Pravda bude lepšia.
            "Pravda."
            "Supér!" Kassandra si nadšene mädlila ruky. "Tak nám povedz, drahá Lana, si alebo bola si do niekoho zaľúbená?"
 
Kapitola VIII. ~ Ďalší útek do kolekcie
 
            Ja som to vedela. Ja som to vedela, vedela, vedela! A čo teraz? Mohla som jednoducho klamať, čo mi išlo veľmi dobre, ale ako som už mohla postrehnúť, nezvykla som byť veľmi presvedčivá a pravidlá tejto hry sú sväté, lebo tí, čo ich porušujú sú zbabelci a hra v takom prípade nemá zmysel. Sedela som tam ako prikovaná, ale z neznámeho dôvodu mi odľahlo, že sa ma nespýtali na Gabriela. Ale bol tu Mike. Ten bol mojou odpoveďou. Bola som doňho zaľúbená. Oni to nesmú vedieť. Hlavne Rose nie. Nesmú vedieť o Mikeovi a o tom, že som ho tak veľmi chcela! A vtedy mi nad hlavou zasvietila imaginárna žiarovka.
            "Áno," odpovedala som pomaly a s veľkým potmehúdskym úsmevom. Oni sa zatvárili zvedavo a nedočkavo.
            "Kto? Hovor!" naliehala Rose.
            Môj radostný úsmev sa len rozšíril. "To vám nepoviem."
            "Čože? Musíš! Vybrala si si pravdu, bola položená otázka a ty na ňu musíš predsa odpovedať!" nerváčila sa Kassandra.
            "Nie, v tom to je, nemusím." Keď na mňa stále nechápavo hľadeli, rozhodla som sa, že im to budem asi musieť vysvetliť. "Pýtali ste sa ma či som bola alebo som zaľúbená. Odpoveď je áno. Nezmienili ste sa o tom, že budem musieť aj konkretizovať." Keby nemali sánky pripevnené k hlavám, mali by ich v tanieroch, ale ja som sa usmievala od ucha k uchu. "Ok, vy dve, keď sa začnete hýbať a vnímať okolitý svet, dajte mi vedieť. Aloha." A stým som spokojne a uvoľnene odišla, spokojná sama so sebou.
 
***
 
            Sedela som v spoločenskej spolu s Mattom, Joshom a Gabrielom, ktorý sedel vedľa mňa. Hrala som sa mu s uniformovou kravatou a strašne ma to bavilo. Asi to bolo tým, že som nemala retiazku. Rozprávali sme sa a dobre sa bavili, kým k nám neprišiel John.
            "Ahoj Lana!" vyskočil tónom akoby som mu autom prešla šteňa. "Odkáž tvojej kamoške Kassandra, že väčšiu a nemotornejšiu kravu som hádam ešte nestretol. Nech chodí radšej do školy pre postihnutých, keď nevie nič udržať a ohrozuje hlavy iných ľudí!"
            "Hej! Ty si hlavne dávaj pozor na jazyk," vyštekla som naňho, lebo som poprvé Johna neznášala a po druhé som ešte viac neznášala keď mi niekto urážal priateľov. Kassadnra za svoju nemotornosť nemohla. Takisto ako som ja nemohla za to, že som idiot.
            "Má pravdu," ozval sa Josh a nasrdene sa postavil, pozerajúc Johnovi nebezpečne do očí.
            "Čo mi máš ty čo vravieť, na teba nehodila tristo ťažkých kníh keď vychádzala z triedy. Jedna ma udrela do spánku, mohol som prísť o rozum!" Dramaticky nám ukázal svoj spánok ako keby nikto z nás nevedel čo to je.
            "No, ja si skôr myslím, že by sa ti to tam vynulovalo, lebo o ten si ty prišiel už dávnejšie," uškrnul sa Gabriel a žmurkol na mňa, čo mi vyčarovalo úsmev na tvári.
            "Presne tak, dávaj si veľký pozor ako sa o iných vyjadruješ," povedal Josh a keďže bol vyšší a silnejší, John len zagúľal očami a odkráčal, frflajúc si niečo popod nos.
            Nevedela som sa dočkať ako poviem Kassandre, že sa jej Josh zastal. Ale budem musieť byť opatrná, aby nedostala nejakú srdcovú príhodu. "Diky." Usmiala sa naňho.
            Josh mi vrátil úsmev. "Jasné."
            "Ale no tak," zapojil sa Gabriel, "Všetci vieme, že si sa jej zastal, lebo sa ti páči a dnes ťa pozvala na rande." Josh sa kvalitne začervenal a pozrel na mňa.
            "Neboj, mlčím, niesom taká indiskrétna ako tento tu," a capla som Gabriela po pleci. "Tak ťa pozvala? To je super," dodala som, aj keď mi už akosi pripadalo divné, že sa zrazu každý s každým páruje, akoby to bol nejaký módny trend. Nebol ani máj, lásky čas, ani Valentína. Nevadilo mi to, však nech sú všetci šťastní ako keď vrabček nájde desaťcentimetrovú dážďovku, ale uvedomovola som si, že to nebude ako predtým, lebo naše kamarátstva sa môžu narušiťa ak sa tie páry rozídu, hrozí, že už kamaráti nebudeme nikdy. Naša partia teraz pozostávala z jedného páru a druhého veľmi potenciálneho páru; to bezstarostné čaro sa akosi začalo vytrácať a mňa to znervózňovalo.
            "Uh...Lana?" Gabriel si ma otočil k sebe.
            "No?"
            "Môžem s tebou hovoriť? Neskôr?" To snáď nie.
            "Um, no. Prečo nie. A o čom?"
            "Neskôr," povedal a tým sa konverzácia skončila. Vstal. "Dobre, ľudia, ja teda idem. Niečo...zariadť." Žmurkol na Matta a Josha a vedela som, že zase niečo chystá, ale radšej som sa nepýtala. Neskoršie som sa ale dozvedela, že školník Donald sa skoro rozhodil na nervy, lebo naňho niekto vylial dve vedrá vody a obliekol jeho kocúra do malého obleku Obiho Wana. Kým som ja večer sedela v spoločenskej a čakala na Gabriela, rozmýšľala som, ako to robí, že mu na tieto veci nikto nikdy nepríde. Keď ja už som vždy taká nápadná, že je to až do očibijúce. Jedno je isté, nikdy by som nemala byť zločinec, lebo by ma našli skôr akoby som stihla dôjsť do mojej skrýše.
            Z vonku z chodby som počula papagáji škrekot a vreskot nejakého dievčaťa. Vyzeralo to tak, že niekomu utiekol papagáj, ktorý by na internáte nemal čo hľadať, ale to už bolo vedľajšie. Zrazu sa vo dverách zjavil Gabriel s tajomným úsmevom na perách.
            "No konečne. Nechaj ma hádať, kde si bol. Po škole? Alebo si prezliekal nejaké né mačky do šiat popolušky a Harryho Pottera? Alebo-"
            "Som rozmýšľal?" preušil ma a sadol si vedľa na gauč.
            Zatárila som sa šokovane. "To snáď nie... Gabriel Melbourne rozmýšľal? Nevedela som, že vieš aj rozmýšľať. Pôsobivé." Rozosmiala som sa a on ma ako odplatu začal štekliť, čo spôsobilo, že som sa smiala ešte viac. Nakoniec som ho ale slabo kopla to brucha a on nasimuloval svoju smrť. Keď sme sa konečne upokojili, lakťom som sa oprela o operadlo gauča a trochu znepokojene naňho pozrela. Prstami som stále klopkala po gauči. "O čom si teda rozmýšľal?"
            "O tebe," povedal jednoducho, moje prsty vyleteli na krk a s hrôzou som zistila, že stále nemám retiazku. Asi som trpela istým Gabriel syndrómom, lebo vždy keď sa takto začneme rozprávať, strašne znervózniem, narastie mi hrča v hrdle a roztrasiem sa.
            "O mne?"
            "Dnes ráno som nedokončil, čo som chcel povedať. Dúfam, že sa tu zase nezjaví Kellerová. Je pre mňa dôležité, aby si to vedela." Oči sa nám stretli a nech som sa snažila ako som chcela, nič som z nich nevyčítala. Všimla som si len, že v tlmenom svetle lampy vyzerá tak tajomne. "Môžem ti to teda povedať?" Tak, a tu je moja šanca. Mala by som mu povedať: Nehnevaj sa, ale nechcem vedieť, prečo som pre teba výnimočná a ty na to tiež zabudni. Budeme pre seba výnimoční len ako kamaráti.
            "Áno." Prečo? Prečo som taká nemožná? Ja...ja to už naozaj nechápem.
            Gabriel si akoby s úľavou vydýchol a šarmantne sa na mňa usmial. "Takže. Ani neviem ako, ale ty si pre mňa - AU!"
            "Ježiš! Gabriel!" skríkla som vystrašene, lebo na hlave mu akurát pristál ten farebný papagáj. Ani som nevedela ako sa tam dostal, ale mala som chuť ho vyobjímať. No a Gabriel s tou farebnou kopou peria vyzeral akoby si odskočil z Jamajky. "Heš! Vypadni!" Papagája som odplašila, na odvďačenie ma uškrabol, a odletel späť na chodbu, kde ho aj naďalej naháňala jeho majiteľka. Najprv som skúmala Gabrielove čelo a hlavu či ho má v poriadku a keď bolo všetko okej a on bol celý bledý od šoku, zasmiala som sa.
            "No do kelu, teraz som sa pekne strápnil," poznamenal s úškrnom.
            "Nie, ten papagáj ťa strápnil."
            "Dík, to pomohlo," odsekol ironicky, no smial sa tiež. Keď už sa chcel znovu rozhovoriť, vstala som a bezstarostne som vykročila k dverám.
            "Prepáč, ale musím už ísť. Mám toho ešte veľa stihnúť. Dobrú noc." nenechala som ho ani dohovoriť, len som počula ako si mrmle niečo v tom zmysle, že je to so mnou naozaj beznádejné. Cítila som sa zle, ale inú možnosť som nemala. Super. Toto bol ďalší útek do mojej kolekcie. Mala by som s tým naozaj prestať. Alebo sa proste porozprávam s tetou Julie.

Link | Leave a comment {2} | Add to Memories | Tell a Friend

.::Ako zvládnuť zlomené srdce...hlavne nie ako Lana Lakeová ~ 4, 5::.

Aug. 15th, 2006 | 09:55 am

Kapitola IV. ~ Projekt
 
            Bolo už dosť neskoro a ja som sedela v internátnej klubovni nad knihami, lebo nejestvuje nič lepšie ako dokončovať esej o anglických náboženstvách v priebehu vekov na poslednú chvíľu, pár hodín pred odovzdávaním. Tak či tak, vôbec mi to nešlo a okolo mňa bolo porozhadzované množstvo nepodarených pokusov. Ťažko sa písala esej o druidoch, keď máte hlavu zaťaženú úplne inými vecami ako jeden brílatý a druhý dlhovlasý chalan. Respektíve Mike a Gabriel. S Mikeom som sa od nášho rozhovoru nebavila, ale to bolo asi tým, že keď sa objavil v mojej blízkosti, zutekala som stade. A potom Gabriel. Ten sa zase nerozprával so mnou. Bolo to všetko také domotané. Bola som odmietaná a pritom som odmietala. No skrátka som sa cítila pod psa.
            V klubovni boli okrem mňa ešte traja prváci, čo diskutovali o niečom chemickom, čo som ja radšej ignorovala, lebo chémia nebola moja silná stránka. Pohľad som vrátila obrovskej tristoročnej knihe, ale keď z nej stále informácie odmietali premiestniť sa na môj papier, zúfalo som si tresla hlavu o stôl a vzdychla si.
            "Lana?" Zodvihla som hlavu a pozrela sa smerom hore a nado mnu sa týčil nikto iný ako Mike. Srdce mi zrýchlilo a silno búchalo v hrudi.
            "Mike?" Čo-čo tu robíš?" spýtala som sa a vyrovnala sa.
            "Musím s tebou hovoriť," povedal vážne a sadol si do kresla oproti mne.
            "Nemyslím, že teraz je ten-"
            "Pozri," prerušil ma a vbehol si rukou do vlasov, "ty si chcela, aby sme zostali kamaráti, a preto nechápem z akého dôvodu predo mnou stále utekáš. Ja sa chcem len porozprávať a zabaviť sa. Ako predtým?" Čože? Rozprávať a zabávať sa ako predtým? Myslí si, že je to také ľahké? On nemá šajnu aké pre mňa je...počkať. Vie ako sa cítim. Rose ho takisto odmitea. Haha, sranda by bola, keby sa teraz Rose buchla do Gabriela...to by už bolo úplne na hlavu postavené.
            "Prepáč, potrebujem len čas. Mne...mne je blbé sedieť tam s tebou. Časom sa to napraví, bude to zase ako predtým, ale teraz ešte nie."
            Zatváril sa trochu znepokojene, akoby ma nechápal, lebo jemu bolo jedno či ho Rose odmietala alebo nie. Bolo mu jedno, že naňho kričí, aby jej už dal svätý pokoj a že mu zato aj zaplatí. On asi vedel, že ho má rada a že tú šancu má. Ja ju nemám, a preto sa okolo neho nemôžem prechádzať tak jednoducho ako on okolo Rose. "Ale si si istá, že si v pohode?"
            "Áno, pravdaže." Donútila som sa k úsmevu, no muselo to vyzerať skôr ako nejaká grimasa. Mike sa oprel o kreslo a vydýchol si, akoby mu padol kameň zo srdca.
            "Ozaj," ozval sa zrazu, s potmehúdskym úsmevom na tvári, "počul som, že si bola na rande s Gabrielom. Viem, že sa mu splnilo želanie," zažartoval, aj keď mne sa to vôbec nezdalo vtipné. "Ako bolo?"
            "Nebolo...to...žiadne...rande! Koľkokrát to musím ešte vysvetľovať?!" Nahnevane som vyhodila rukami a zatresla knihou, že nielen Mikea, ale aj tých usilovných prvákov vedľa len tak myklo.
            "Len som sa pýtal," Mike odvetil a pozeral na mňa ako na šialenca. Čo som mala robiť? Všetci mi vyhadzujú na oči, že som mala s Gabrielom rande, pričom to nebolo rande, aj keď on si to očividne myslel, ale keď už je o tom presvedčený aj srdca môjho šampión, tak je to koniec.
            "Tak sa nepýtaj!" vybrechla som do neho. "Proste sa...nestaraj. Nepotrebujem tvoju ľútosť! Ja..." Ďalej som už ani nemohla pokračovať, taká som bola rozčúlená a frustrovaná. Vyskočila som, zhrabla svoje veci a chcela som vybehnúť z klubovne, lenže vo dverách som narazila do niečoho pevného a voňavého od šampónu. Samozrejme, že to bol Gabriel, vymletý ako korenie. Pozeral raz na mňa, raz na Mikea a takisto na mňa vyľakane čumeli aj tí prváci. Už som to viac nemohla zniesť. Odstrčila som Gabriela a utiekla.
 
***
 
            Pomaly som otvorila oči a zívla. Akurát som vstala do upršaného rána a posadila som sa, vystierajúc svoje unavené kosti. Poobzerala som sa po izbe, no ani Rose, ani Kassandra v nej neboli. Potom som pozrela na hodiny a skoro ma trafil šľak. Do čerta! Bolo desať minút po ôsmej, čo znamenalo jediné...meškala som na hodinu chémie. Do kelu, do kelu, do kelu...toto som vykrikovala po celej izbe, akoby mi to malo nejako pomôcť. Rýchlo som na seba hodila skrčenú uniformu, umyla som sa, zhrabla tašku a už som bežala. Nestihla som sa ani učesať, no v konečnom dôsledku by to bolo aj tak nanič, ale moje vlasy zvykli vyzerať ako po hurikáne, teraz však vyzerali ako po apokalypse.
            Keď som vrazila do triedy, čo spôsobilo miernu srdcovú príhodu niektorým študentom, celá zadychčaná a červená, profesorka Kellerová dvihla obočie a veľmi prísne na mňa zažmúrila.
            "Verím, že meškáte, slečna Lakeová. Môžem sa spýtať prečo?" spýtala sa tónom, ktorý bol ako otráveny med. Všetky tváre na mňa hľadeli, neiktorí začudovane, druhí pobavene a ja som si bola istá, že keby bol nablízku sob Rudolph, jeho nos by bol nič v porovnaní s mojou tvárou. A k tomu aj tie vlasy. Ach bože..."Tak?"Naliehala Kellerová.
            "Ja som uh...zaspala."
            "Zaspala. Zaspala." Kellerová sa krátko zasmiala a ja som sa rozpačite usmiala, ale náhle spustila taký krik, že stenami len tak otriasalo a v mysli som počula ako kričie okná od bolesti: "ZASPALA? NIKTO NEBUDE ZASPÁVAŤ NA MOJE HODINY, ROZUMIETE? MÁTE ŠŤASTIE, ŽE SME EŠTE NEZAČALI, INAK BY STE MALI AKURÁT TAK VEĽMI VEĽKÚ NEDOSTATOČNÚ!!!" Postavila sa od stola a podišla ku mne, prebodávajúc ma svojimi ľadovými očami. "Ak ešte raz zaspíte, neprajte si ma. Sadnúť!" Nečakala som ani sekundu a už som sedela medzi Rose a Kassandrou. Popritom som si opakovala, že profesorka Kellerová je veľmi dobrá profesorka, len trochu chorá na nervy.
            "Dík, že ste ma zobudili," poznamenala som sarkasticky a hlavne veľmi, veľmi potichu.
            "Mysleli sme, že sa zobudíš," obraňovala sa Rose.
            "Takže," začala Kellerová už pokojným tónom, na veľké potešenie celej triedy, "dávajte dobrý pozor. Dnes budeme pracovať na novom pokuse. Jeho celkové spracovanie bude trvať aj pár našich hodín, takže vás dám do dvojíc. S vaším partnerom ale zostanete do konca roka, lebo budeme robiť náročné pokusy, ktoré si vyžadujú asistenciu." Po triede sa všetci rozvraveli s kým budú, no náhle ich prerušilo tresknutie knihou o stôl, čo urobila Kellerová. "Dvojice určím ja," dodala a mnohí si sklamane vzdychli. Kassandra ale zaťala päste a my s Rose sme vedeli prečo. Veľmi túžila byť s jej dlhoročným idolom, Joshom Akersonom. Bol to v celku do pohody človek, niekedy trochu mimo, ale milý a veľmi zábavný, no s Rose sme sa zhodli, že Rose na ňom najviac milovala jeho ´diabolsk anjelské oči´, ako sa raz sama vyjadrila. Čo ja viem, mne sa jeho oči zdali proste hnedé. "Kassandra Larsenová a Michael Kirk," ozvala sa Kellerová a Kassandra sa sklamane zamračila, a Mike takisto, lebo on samozrejme dúfal, že bude s Rose. "Rose Adrianová a Josh Akerson." Ani Rose nebola nadšená, lebo Josh bol síce v pohode, ale učenie ho v poslednom čase veľmi nezaujímalo a Rose zaujímalo veľmi. "Matthew Hughs a Jack Cube." Mattovi spadla hlava na stôl a Gabriel s Mikeome ho tľapkali po chrbte, pridúšajúc sa smiechom. Jack Cube bol totiž čudák, veľmi zvláštny, niekedy až nebezpečný a vždy keď boli v niečom dvojice, jeden z tých troch schytal Jacka. Veru, chudák Matt. "Gabriel Melbourne a Lana Lakeová."
            Dych sa mi zasekol v hrdle a trochu sa mi zatemnilo pred očami. Čože? Ako? Zle som počula? Nie, toto nieje možné. Toto mi predsa nemôže urobiť. Spomínala som, že Kellerová je dobrá učiteľka? Mením názor, je to krava! Dohovorila ostatné dvojice, kým ja som sa stále spamätávala z môjho šoku.
            "Teraz sa presuňte k svojim partnerom. V tichosti a v rýchlosti." Ako som si všimla, väčšina ľudí uvažovalo o hromadný útok na Kellerovú, no Gabriel a ja sme boli asi najzachmúrenejší. Chcela som protestovať, ale mala som dosť problémov aj bez toho. Ale sedieť som chcela na svojom mieste, no keď som sa pozrela na Gabriela, hodil po mne taký Nie-ja-tam-teda-nejdem pohľad. Otrávene som prevrátila oči, zobrala tašku a presunula sa k nemu. Sedel si uvoľnene na stoličke, ruky prekrížené na hrudi, pohľad neurčitý a čierne vlasy v očiach. Sadla som si, tiež som si prekrížila ruky a obrátila sa mu chrbtom.
            "Fajn, teraz ma počúvajte," zvolala tá zákeráčka, ktorá sa nazývala učiteľkou a tíšila ostatných. "Ako som už spomínala, tento roztok je náročný a komplikovaný. Musíte nasledovať všetky inštrukcie úplne presne. Ak sa vám to podarí, na konci tejto hodiny bude mať váš roztok svetlomodrú farbu. A ešte aby som nezabudla, neodporúčam ho piť, lebo by ste zle skončili." Ostro pozrela na Jacka Cuba, zatiaľ čo sa ostatní zarehotali, keďže on mal vo zvyku dať do úst všetko, čo mu prišlo pod ruku. "Čo budete- KIRK! ČO TO ZASE VYSTRÁJAŠ? IHNEĎ TO POLOŽ TAM NA SKRIŇU A POOBEDE MA PRÍDEŠ NAVŠTÍVIŤ, LEBO SI PO ŠKOLE A UŽ TICHO!" Kellerová revala ešte viac ako predtým, ale Mikea to veľmi nerozrušilo, lebo červený od smiechu išiel niečo položiť dopredu na skriňu, zatiaľ čo sa Matt a Josh váľali od smiechu po laviciach. Neprítomne som na nich hľadela kým ma Gabriel nevrátil do reality: "Tak, povieš mi, čo sa to včera stalo?"
 
Kapitola V. ~ Čas ísť ďalej
 
            To, čo sa vo mne odohralo bolo nepopísateľné. Naozaj spm to nečakala a zrazu som sa cítila ako prichytený zlodej v slepej uličke. Zažmurkala som a po čase som zo seba konečne niečo aj vyjachtala: "Ako prosím?"
            Gabriel na mňa nervózne zagánil, dávajúc tým trochu najavo, že mu predsa len asi začínam liezť na nervy. "Spýtal som as ťa na ten tvoj včerajší výbuch pred Mikeom. O čom to bolo?"
            "To ťa nemusí trápiť," odvetila som tichučkým hláskom a snažila som si vymyslieť nejakú výhovorku alebo psychologické východisko. Väčšinou mi to vždy vychádzalo, ale čo sa týkalo Gabriela, nikdy sa mi to poriadne nedarilo.
            "A prečo nie?" opýtal sa, dvíhajúc pritom obočie.
            "No...lebo...lebo ťa to nemusí trápiť," zopakovala som ako blbá, lebo som sa stále pokúšala niečo poriadne vymyslieť.
            Prevracajúc očami, Gabriel sa obrátil smerom ku mne a lakťom sa oprel o stôl. "To si už povedala, ja som sa pýtal prečo." Hovoril so mnou ako s desaťročným deckom, čo ma asi najviac naštvalo. A stále som nemala nijaké psychologické východisko. "No?"
            "Lebo proste niesi môj chalan!" Tak, super, nikdy zo mňa nebude psychologička. Akonáhle som videla ten jeho pohľad, svoje slová som oľutovala. Zahanbene sa mi otočil chrbtom a do konca hodiny sme spolu neprehovorili. Naša práca bola nekoordinovaná a netímova, čo znamenalo, že sme všetko vylievali a robili zle. Nakoniec nám zo skúmavky nestúpala jemná para ako mala, ale hotové kúdole dymu. Na konci hodiny som teda zobrala našu prácu a podišla k stolu Kellerovej. Radšej som si ani nevšimla ako sa zatvárila, lebo by ma asi treslo hneď o zem. Vedela som totiž, že to bude na akurát tak veľké...
            "Tebe sa páči Mike, však?" spýtal sa Gabriel odrazu a mne sa zazdalo, že mi niekto strelil poriadnu facku. Alebo akoby ma prešiel kamión. Asi to druhé, lebo som bola úplne ochromená.
            Celá červená som začala koktať, no nakoniec sa mi podarilo zo seba dostať toto: "Nie, je mi to len kamarát a nikdy som nemala záujem o nič iné," zaklamala som. Však ako inak.
            "Ja niesom blbý," odvrkol nevrle.
            "Asi hej, lebo to nieje pravda," odpovedala som rovnakým úsečným tónom.
            Ignorujúc moju poznámku, Gabriel proste nedal pokoj: "Prečo si so mnou išla na rande, keď si zaľúbená do Mikea?" vyhŕkol a teraz ma už neprešiel len kamión, ale zrazilo ma lietadlo. Bola som šokovaná, taká nehoráznosť!
            "Rande? Aké rande, prosím ťa? Myslela som, že to bola len priateľská schôdzka! Sám si ma o tom predsa ubezpečoval, tak si tie svoje alibistické reči nechaj." HA! Tam má, teraz nech z toho vykľučkuje.
            Zatváril sa trochu prekvapene a oduto. "To je jedno, aj tak mám pravdu." Podišiel ku mne bližšie a presne ako predtým v parku sa na mňa hlboko zadíval. "Vidím do teba, pamätáš?" Cítila som, ako sa mi do krvi hrnie adrenalín. Čo s tým má?
            "Asi teda potrebuješ lepšie dioptrie, lebo ak aj do mňa vidíš, si úplne pomýleny! Nepoznáš ma, tak sa nerob, že áno!" zrevala som, div sa celá trieda neobzerala a na moje šťastie vtedy zazvonil zvonec a ja som sa z tade vyparila rýchlejšie ako Tinkerbell. Mala som chuť Gabrielovi vykrútiť krk. Preto, lebo mal pravdu a to ma štvalo najviac. Je to tak. Vždy som bola veselý a pozitívny človek, no a teraz? Teraz som ako...hmla.
 
***
 
            Ležala som na posteli a čítala si knihu. Celý deň bol perfektne nanič. Gabriel na mňa ani nepozrel a ani ja som nemala chuť pozerať naňho. Vtedy som si naozaj myslela, že ten deň už ani nemôže byť horší, keď do izby náhle vtrhla Rose, celá rozrušená a červená v tvári. Niečo nepokojne zamrmlala a sadla si na posteľ. Udivene som na ňu pozerala a posadila som sa, čakajúc, že niečo povie, ale ona bola tak hlboko zamyslená, že asi ani neregistrovala moju prítomnosť. Odkašľala som si a vtedy si ma všimla, trochu mimo, že som tam celý čas bola.
            "Ty si tu, Lana?"
            "Stalo sa ti niečo?" spýtala som sa ustarostene. Rose chvíľu premýšľala či mi to má povedať alebo nie, no a potom prišla ku mne a sadla si vedľa mňa.
            "Vieš, som trochu zmätená. Ja som totiž...teda...cítim sa ako totálna hlupaňa. Celý ten čas bol taký úžasný a ja som ho vždy len odmietala. Musí si o mne myslieť, že som totálny snob. Vieš, bolo to také náhle, len dnes som si to uvedomila, keď som ho chvíľu veľmi intenzívne pozorovala." Nadýchla sa a pozrela zasnívane von oknom. "Trvalo mi to dlho, ale už to chápem. Ja...vedela by som ho oceniť, len neviem či ešte budem mať možnosť."
            "O kom hovoríš?" Neviem načo som sa to pýtala. Veľmi dobre som to vedela, ale asi som to potrebovala počuť priamo z jej úst.
            "Hovorím o tom arogantnom Michaelovi Kirkovi, do ktorého som sa asi zaľúbila," odpovedala s nežným úsmevom na perách, no mne trochu stuhla krv v žilách, samozrejme, len akože, vravia to všetci. Keby mi naozaj stuhla, bola by som mŕtva, alebo jašterica, tie majú studenú krv. Bola som proste mimo, ale teraz som Rose nemohla zneistiť. Ubezpečujúco som sa na ňu usmiala.
            "Tak neviem prečo ešte váhaš a nejdeš mu to povedať. On ťa asi nikdy neprestal mať rád, od prvej chvíle, čo ťa uvidel. Do toho, Rose, do toho."
            "Myslíš, že mi odpustí, aká som bola krava?"
            Zasmiala som sa a prikývla. "Myslím, že hej."
            "Ďakujem, Lani." Rose ma objala a ja ju tiež. Bola som rada, že sa to pre nich (Rose a Mike) vyvíja tak dobre, ale musím priznať, že som aj trochu žiarlila. Cítila som slzy v očiach, ale teraz nemôžem vešať hlavu. Nie, už je čas isť ďalej...

Link | Leave a comment {1} | Add to Memories | Tell a Friend

.::Ako zvládnuť zlomené srdce...hlavne nie ako Lana Lakeová ~ 3::.

Aug. 13th, 2006 | 11:08 pm

Kapitola III. ~ Vidím do teba
 
            Jedno z najzákladnejších Murphyho zákonov - keď si človek praje, aby šiel čas pomalšie, letí rýchlejšie ako raketa Challenger. To sa stalo aj v mojom prípade a vôbec to nieje zarážajúce, lebo Murphy sa stal mojím dlhoročným spoločníkom na ceste životom.
            Bol tu víkend a s ním aj stretnutie s Gabrielom, na ktoré sa mi, len tak mimochodom, nechcelo. Už som ľutovala to, že som ho jednoducho neposlala do čerta, ale tak ako povedala teta Julie, chýbala mi istá dávka asertivity, na čom by som vraj mala popracovať. Asi mala pravdu. Lebo by som najradšej zostala v posteli a oddávala sa aj naďalej môjmu sladkému spánku namiesto nejakého priblblého stretnutia. Tak či tak by sa mi spať asi nedalo, lebo som bývala s Rose a Kassandrou, ktoré sa rozprávali tak nahlas, žeby to zobudilo aj draka.
            "Lana, vstávaj, ty lenivec, už bude obed!" zvolala Kassandra ako si dávala maskaru na mihálnice. "Čo si včera tak dlho robila keď si neschopná vstať ešte aj takto neskoro?"
            "Čítala som, počúvala som hudbu, čítala som, jedla som a potom sa mi nedalo zaspať," zamrmlala som. "Bola som hore do štvrtej, preto potrebuj životodarný spánok, ktorý mi odopierate. Nechce sa mi nikde ísť, iba ak to má názov ríša snov. Majte sa!" Vytiahla som si prikrývku až ku krku a počula ako si Rose s Kassandrou niečo šepkajú a dvere do kúpeľne sa otvorili. Predtým než som si stihla niečo uvedomiť, cítila som ako mi celé telo zalial ľadový pocit a o päť stotín neskôr som vyskočila z postele ako splašená až som sa triasla. Tie dve teľce na mňa totiž vyliali studenú vodu a ešte sa aj zabávali. Mali veľké šťastie, že vražda je trestný čin a ja nemám záujem stráviť zvyšok života vo väzení. Tleskli si rukou a ja po nich len zazerala.
            "Vždy to funguje," poznamenala Rose. "Tak ja teda idem, majte sa."
            Spánok už neprichádzal do úvahy, tak som skleslo umyla a podišla ku skrini.
            "Fajn, potrebujem džínsy. Tieto sú pokrkvané a tieto si mi zašpinila keď si ich mala požičané. Ako to, že o tom neviem?" spýtala som sa rozhorčene a hodila rifle po Kassandre. "Tieto sú v pohode. Ok, ešte tričko a dáku mikinu. Som hotová. Aké ľahké."
            "Lana?" spýtala sa Kassandra, keď som si sadla pred zrkadlo, v snahe trochu sa učlovečiť. "Dopočula som sa, že ideš na rande s Gabrielom Melbournom?" Dvihla som obočie a rozmýšľala akým temným kúzlom sa každá maličkosť hneď rozniesla po celej škole. "Zaujiímavé. Ja som s ním na rande raz bola, ale keďže som mu skoro rozbila hlavu, zostali sme radšej kamarátmi." Kassandra priťahovala nehody ako magnet kov. Všetko prevalila, zlomila alebo rozliala. Ísť s ňou niekam bolo naozaj veľké riziko. "Škoda, mohla to byť veľká láska. Ale som rada, že ho máš ty, naozaj ti ho odporúčam. je veľmi milý a veľmi, veľmi pekný."
            "Nieje to rande," precedila som pomedzi zuby, "ideme len ako kamaráti, takže od teba nepotrebuje žiadne odporúčania."
            Kassandra sa zasmiala a pozrela na mňa, akoby som bola úplne absurdná. "Prosím ťa, to vravia všetci. Ja som zase počula klebety, že sa mu páčiš."
            "Tak by si takým klebetám nemala veriť, lebo nikdy niesú pravdivé," odvrkla som a tým sa naša konverzácia našťastie skončila. Hodnú chvíľu som sa ešte len tak ponevierala až nastal čas stretnúť sa s Gabrielom.
           
***
 
            Ako tak plynul čas, celkom som sa bavila; bolo s ním veľa zábavy. Rozprávali sme sa o možnom i nemožnom, známom i neznámom. Proste sme prepbrali veľa tém a v mnohom sa naše názory zhodovali. Teda, okrem otázky holubov. On tvrdí, že by ich najradšej všetky postrieľal, lebo všade kde chodia za sebou zanechávajú výkaly, ja som zase vysvetľovala, že tie úbohé tvory len vyjadrujú stanovisko a smútok nad dnešným svetom a ľuďmi, pričom sú zato ostro diskriminované, ale asi som ho nepresvedčila.
            Po výbornej pizze sme sa išli prejsť do parku. Bolo to tam úchvatné, lebo bola jeseň a ja som jeseň zbožňovala. Všetko je farebné, pofukuje mierny vietor, nieje ani zima, ani teplo. Lístie vám sem-tam jemnúčko pristane na hlave a zamotá sa do vlasov a všade vládne pokoj. Bol dokonca aj krásny slnečný deň, no a ako sme sa tak prechádzali, prišlo mi ľúto, že tam nemôžem byť s Mikeom. Niežeby Gabriel nebol dobrý spoločník, ale nebol to Mike, iba Gabriel.
            Napokon sme si sadli na lavičku rovno pri jazere, v ktorom plávali kačky a pochutnávali si na rožkoch, čo im hádzali dve staré babky nedaľeko. Nastalo medzi nami pokojné ticho, no pre mňa prestalo byť pokojné v momente, keď okolo mňa Gabriel prehodil ruku. Nemal ju na mojich pleciach, ale na operadle lavičky hneď za mojimi pleciami, čo bolo vlastne jedno, lebo i tak som bola nervózna.
            "Čo sa stalo?" spýtal sa odrazu a jeho otázka ma naozaj zaskočila. Zadíval sa na mňa tým svojím skúmavým pohľadom a ja som sa pomrvila na mieste.
            "Čo by sa malo stať?"
            "Ja len že predtým si bola vždy taká veselá a bezstarostná. Každého si vedela rozveseliťa človek ťa nevidel zamračenú. Bola si ako svetlo, a teraz si ako hmla."
            "Hmla?" s úsmevom som naňho pozrela, ale on asi nežartoval. Dosť ma to zmiatlo. Nikto ma ešte nenazval hmlou.
            "Presne tak. Hmla."
            Možno si zaumienil, že sa stane básnikom a teraz si len skúša metafory a prirovnania. Inak si to vysvetliť neviem. "Mýliš sa," odvetila som vyhýbavo a snažila sa nejak vymaniť z jeho pohľadu, čo ale nebolo možné. Zrazu sa priblížil, až priveľmi na môj vkus. Tak blízko, že som počula tlkot jeho srdca. Mohlo to byť dôsledkom nedostatku duševnej rovnováhy, lebo teta vravela, že keď je človek nervózny, niektoré veci vníma intenzívnejšie ako druhé.
            "Vidím do teba." Zatriaslo ma. Asi som mala dávať pozor na literatúre a venovať väčšiu pozornosť metaforám, lebo som vážne nevedela, kam tým smeruje. Mala by som sa teraz zodvihnúť a odísť.
            "A čo vidíš?" Ale v prvom rade by som mala naučiť svoje telo počúvať príkazy zdravého rozumu.
            "Vidím dievča, ktoré, ktovie prečo, je dosť zarmútené." Do prstov chytil pramienok mojich vlasov a pohrával sa s ním. "Niečo ju zranilo a aj keď sa snaží s tým vyrovnať, nejde jej to. Cíti sa smutná a osamelá, a neuvedomuje si, že naokolo sú ľudia, ktorým na nej veľmi záleží."
            Tak, teta Julie, čo mám robiť teraz? Žiadne tvoje psychologické rady mi totiž neprichádzajú na rozum. Asi to bude tým, že mám mozog úplne vygumovaný a bzučí mi v ušiach.
            Vtedy som si uvedomila, že sa nahol dopredu a jeho vlasy sa mi dotýkali čela. Naše pery rozdeľovala len nepatrná hustota vzduchu a vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Pomaly som ho od seba odtlačila a už zase sa mi chcelo plakať. Nemôžem, niesom na teba pripravená, Gabriel.
            "Mali by sme už ísť," zahlásila som. Pobrali sme sa teda späť na internát a celou cestou medzi nami tentoraz vládlo veľmi nepokojné ticho. Keď sme sa lúčili pred našimi vchodmi, zmohla som sa len na úbohé čau. Gabriel vyzeral dosť sklamaný, ale prečo? Mali sme predsa len priateľské stretnutie. Alebo žeby mala Kassandra pravdu? Žeby ma naozaj chcel? A teraz si myslí, že ja jeho nie. Veď napokon je to aj pravda, však? Však?

Link | Leave a comment {2} | Add to Memories | Tell a Friend

.::Ako zvládnuť zlomené srdce...hlavne nie ako Lana Lakeová::.

Aug. 13th, 2006 | 11:47 am

Kapitola II. ~ Nič viac, nič menej
 
            Mala som šťastie, že bola veľká polhodinová prestávka, tým pádom som mala dosť času na moje siahodlhé elégie. Po asi pätnástich minútach som sa konečne upokojila, aspoň navonok, a vyšla zo zamknutej kabínky. Zrkadllá som nikdy nemala v láske, ale teraz to bolo ešte horšie ako zvyčajne, mala som červené spuchnuté oči a moje svetlozelené dúhovky tiež potemneli. Čo sa týka vlasov, nikdy som ich ani hrebeňom, ani tužidlom, alebo niečím podobným nedostala do stavu pokoja, ale teraz moje fádne hnedé kadere vyzerali ešte zúfalejšie.
            Prišla som na to, že zrkadlo môjmu stavu len ťažko pomôže, tak som si utrela oči a vyšla zo záchodov medzi prechádzajúcich a baviacich sa študentov, snažiac sa vyhýbať každému známemu.
            "Lana? Lana! Lana, počkaj!" Začula som známy hlas. Žiadny úkryt nebol v dohľadne, tak som si rukou prehrabla vlasy ako márny pokus upraviť ich. Otočila som sa a zbadala Gabriela Melbourna, Mikeovho najlepšieho kamaráta, ako za mnou beží. "Čau!" zvolal nadšene, no potom si všimol môj výraz. "Ty si plakala?"
            "Ja? Erm, nie, mám len alergiu." No čo, nič iné ma v tom momente nenapadlo a asi to bola naozaj chabá výhovorka, lebo Gabriel dvihol obočie, čo mu z neznámeho dôvodu dodávalo istú príťažlivosť. Asi by som si mala vymýšlať lepšie výhovorky, alebo čo by bolo ešte lepšie, mala by som prestať toľko klamať. "Um, to je vlastne jedno. Čo tu robíš ty?" Zrazu sa zatváril zmätene a šedými očami prebehol po okolí, zatiaľ čo ja som si ho bližšie obzrela. Nikdy sme spolu netrávili veľa času, ale vedeli sme sa dobre porozprávať ak sa naskytla príležitosť. Musím priznať, jeho názory a čierne po plecia dlhé vlasy sa mi celkom páčili, ale teraz som nemala náladu baviť sa s ním.
            "Idem do knižnice," odvetil a tentoraz som obočie dvihla ja.
            "Do knižnice? No, škoda, že za tri roky tvojej existencie na tejto škole si sa ešte enstihol naučiť, že knižnica je na druhom konci budovy." Hm, asi niesom jediná kto by si mal zaobstarať príručku Pôsobivé výhovorky.
            "Áno, máš pravdu," odvetil bezstarostne a ležérne sa oprel o stenu, ignorujúc kŕdeľ dievčat, čo okolo stále chodili a pokúkali po ňom. "Ale vieš, ja mám takú krátku pamäť." Nemohla som si pomôcť a pobavene som sa slabo usmiala.
            "A ozaj, veď ty si predsa všemohúci Gabriel Melbourne. Múdry a brilantný, ty nepotrebuješ, a teraz citujem: ´tú zaprášenú miestnosť plnú starých papierov´," ozvala som sa posmešne, ale v dobrom.
            "O čom to hovoríš? Ja knižnicu zbožňujem, asi som to povedal v nejakej slabej chvíľke. A inak som veľmi rád, že ma pokladáš za všemohúceho. Ešte mi nikto tak nepolichotil," podotkol s úškrnom od ucha k uchu a ja som len prevrátila očami, no nepatrný úsmev mi stále z tváre nezmizol. "Počúvaj," začal a ruky si teraz pre zmenu strčil do vrecka, "nešla by si so mnou cez víkend von? Vieš, prejsť sa, pokecať si, niekam si sadnúť a tak." Zmeravela som. Pozýval ma na rande?
            "Myslíš ako...na rande?"
            "Presne to mám na mysli." Nahodil svoj okúzľujúci úsmev, no akosi to na mňa nezaberalo, lebo ísť s ním na rande bolo predsa neprijateľné. Vodila by som ho za nos, nie? A aj tak, na chalanov teraz nemám ani najmenšiu chuť, hlavne potom ako mi Mike zlomil srdce a ja som mu ešte aj povedala nech aj naďalej bojuje o lásku svojho života. Niežeby to nebolo úprimné, veď viete, ale musím nejako ventilovať svoje pocity, tak ako mi radila teta Julie, ktorá je psychologičkou. No to, aké môže mať toto ventilovanie (pravda Mikeovi) následky mi už nespomenula. Typický dospelý človek, veľa rečí, žiadne riešenia.
            "Lana!" Poskočila som a uvedomila som si, že Gabriel mi pred očami máva rukou. "To si tak úpenlivo rozmýšľala nad mojou otázkou alebo trpíš syndrómom spánku na verejných priestranstvách?"
            "Nie," impulzívne som odpovedala a do líc mi vystúpila červeň.
            "Čo nie?"
            "Nie, nepôjdem s tebou von." Akoby švihom čarovného prútika, Gabrielov sebavedomý výraz spravil puf! a už ho nebolo.
            "Prečo?"
            "Lebo je čas, aby ti trošku spľaslo ego, vieš?" A priateľsky som ho potľapkala po hrudi, načo som si od neho vyslúžila veľmi začudovaný pohľad. Pobrala som sa na odchod, ale on ma stihol chytiť za plecia a pritiahnuť späť k sebe.
            "Fajn, Lakeová, nikto ťa do ničoho netlačí, mám nápad. Poď ako kamoška. Žiadne rande, iba priateľské stretnutie, čo povieš? Nič viac, nič menej, no tak!" Nahodil to, čomu sa hovorí pohľad utrápeneho šteniatka. Je to manipulátorský nástroj ľudí, čo na to majú stvorené oči, napríklad Gabrielove šedé oči sú priam učebnicovým príkladom. Taktiež sa tomu nedá odolať. Chcela som byť neoblomná, naozaj som chcela, ale Gabrielova manipulátorská zbraň ma dostala. Potom som sa stade ešte potrebovala rýchlo dostať, v čom mi bránil, no a napokon, mala som právo trochu sa odreagovať, nie?
            Rezignovane som nadvihla ruky. "Fajn, pôjdem. Ale len ako kamarátka. Nič viac-"
            "Nič menej," dodal jemne za mňa a zas bol samý šarm. Musela som priznať, Gabriel Melbourne bol zlatý. Vždy vedel človeku aspoň trochu dvihnúť náladu, presne ako...Mike. Radšej na to nebudem myslieť, je to priveľmi nepríjemné. "Takže, drahá kamarátka, je čas na nejaké občerstvenie." Snažil sa napodobniť francúzsky prízvuk, ale znelo to skôr akoby si privrel jazyk vo dveráchl, čo ma pobavilo. Pobrali sme sa teda smerom k bufetu, ja som úplne zabudla na to, že som mu chcela ujsť a dovolila som svojej tvári uvoľniť sa a usmiať sa. Len som dúfala, že tam nikde nestretnem Mikea.
 
***
 
            Vracala som sa z mesta, kde som celý zvyšný deň presedela na lavičke, čumiac do blba. Líca som mala vyšlahané od vetra a vo vstupnej hale internátu stála Rose. Zamrazilo ma; ani najmenej som sa necítila na rozhovor s ňou, ale už to bolo snáď jedno, keďže k tomu muselo dôjsť. Bývame totiž na tej istej izbe. Niežeby som ju z niečoho vinila, ale bolo mi to divné a, samozrejme, žiarlila som. Čakala som však len to, že sa pozdravíme, povieme si, čo nové a to bude všetko, lenže hneď ako ma Rose zbadala, rozbehla sa ku mne a hodila sa mi okolo krku. Vždy som trpela úzkymi ústnymi dutinami, preto mi takéto priateľské škrtenie neprospievalo. Dokonca mi modrá ani nepristane.
            "Lana! Neuveríš, ale...bože môj! Kevinmapozvalnarandeavrajsabudemeajvoziťvkočiapovedalžesomnenormalneokuzlujucaažebysomnouchceltravitdni!" Ledva som ju od seba odstrčila, nadýchla sa života a zmätene som na ňu zazrela.
            "Čo? Preklad, prosím."
            Rose sa nadýchla a prehodila si cez plece svoje zamatovočervené vlasy a zaklipkala mihálnicami. Rose bola naozaj krásna, niet divu, že ju chcela polka mužského pokolenia na škole, hlavne Mike. Veď kto by sa už len mohol zamilovať do vášnivej sledovateľky O.C. California, stúpenkyne Tima Burtona a ochrankyne holubov? Moje myšlienky však prerušil Rosin monológ. "Kevin Crane ma pozval na rande a povedal, že som okúzľujúca, chápeš to? Viem, viem, nesprávam sa práve kultivovane ako som si to v desiatich rokoch zaumienila, ale bývanie s Kassandrou na jednej izbe ma hlboko poznačilo." Kassandra, naša ďalšia spolubývajúca, pochádzala z Grécka a zvykla pričasto výskať pri všetkom, čo sa týkalo opačného pohlavia jej chuti a vkusu. Bola veľmi vzdelaná, ale jej romantická duša nad ňou asi prevládala. "...teda, ja a Kevin ako v rozprávke."
            Zmätene som na Rose pozrela, lebo som väčšinu jej zaujímavého prejavu neregistrovala, ale jednu vec som zachytila a to tú, že pôjde na rande s Kevinom Craneom, Adonisom zo štvrtáku, zatiaľ čo taký skvelý chalan ako Mike ju chce. Asi by som radšej bola holubom a kývkala hlavou tam a späť.
            "Rose," začla som vyrovnane a pokojne, aj keď som vovnútri vrela, "a čo Mike?"
            Jej zasnívané oči v tom momente zbystrili. "Čo s ním?"
            "Má ťa veľmi rád a ty to vieš, lebo ti to dáva najavo pri každej príležitosti. Ale ty nemáš preňho ani milého slova. Zdá sa mi to také...bezcitné." A nespravodlivé a hnusné a nefér, ja by som mu bola lepšou priateľkou! Ale to som, samozrejme, nahlas nepovedala.
            "Čo ak ho jednoducho nechcem?" zvolala.
            "Áno, a ja som veľkonočný zajačik," odsekla som sarkasticky, načo sa Rose zatvárila urazene.
            "Čo ti je?"
            Hľadela som na ňu celá vyvedená z miery, že jednoducho nič nechápe, ale potom mi došlo aká som len trápna. Veď ja nemám žiadne právo starať sa do nej. Napokon je to len jej vec.
            "Zabudni na to. Nič som nepovedala." Rose len mykla plecom a zvyšok našej cesty do izby bola hlboko zamyslená.

Link | Leave a comment {1} | Add to Memories | Tell a Friend

.::Ako zvládnuť zlomené srdce...hlavne nie ako Lana Lakeová::.

Aug. 13th, 2006 | 10:46 am
mood: lazy lazy
music: Trolly Wood ~ Eisley

Kapitola I. ~ S pravdou von
 
            Rada by som vedela, načo ľudia vymysleli SMS správy. Áno, môže sa to zdať praktické, ale môže to aj slúžiť ako samovražedná zbraň. Problém je v tom, že správu môžete poslať hneď, v hocijakej slabej chvílke, bez dostatočnej rozvahy, hlavne keď ste ja, Lana Lakeová, dievča, ktoré snáď ani nepozná význam slova rozvaha. Ide o to, že keď má človek niečo na srdci a v danú chvíľu sa cíti, že to strašne túži prezradiť, kým sa stretne s tým, komu to chce všetko vyklopiť, dovtedy mu vychladne hlava a uvedomí si, čo za blbosť to chce vykonať. Ale s SMS správou je to iné, lebo tam stačí stlačiť pár gombíkov a kým si to ten dotyčný uvedomí, správa je už odoslaná, dokonca stihne prísť aj výpis. A to som vždy považovala vyznanie hocijakých citov SMSkou za neosobné a nevkusné. To nás vedie k záveru, že SMS správy vlastne slúžia ako tajná, tichá a nebadaná deštrukcia ľudksých sŕdc a hrdosti. Hlavne, čo sa mňa týka. Akurát pred chvíľou som totiž kamarátovi Mikeovi poslala správu, v ktorej som sa mu vyznala z mojich dlhoročných citov k nemu, načo mi odpísal, že sa musíme ihneď porozprávať. To automaticky svedčí o tom, že som v kaši.
            Takže, teraz si tu pekne krásne sedím na schodoch môjho milovaného gymnázia namiesto toho, aby som bola na biológiíí a sledujem holuby cez okno. Takáto činnosť je veľmi poučná, lebo človek si začne uvedomovať a vážiť skutočnosť, že nieje holub. Ja by som teda určite nechcela neustále kývať hlavou dopredu a dozadu.
            Veruže aj takéto veci behajú po rozume zamilovanému dievčaťu, ktoré v zápale vlastnej sprostosti prezradila svoje tajomstvo človeku, pred ktorým to tajila hádam najväčšmi. K tomu mi na mozog aj výdatne vplýva hormón nervozity - stále bubnujem nohami po zemi, chveje sa mi žalúdok a po rozume mi behaljú desivé otázky. Čo ak ma odvrhne? Čo ak sa mi vysmeje do očí?
            Nie, Mike taký nieje. Je to predsa kamarát a veľmi dobrý. Bože! Ale môže sa stať, že sa ma zľakne, prestane sa so mnou baviť a ja stratím dobrého kamaráta. Načo som to vôbec myslela? Keby som aspoň bola opitá, vtedy by som sa mohla vyhovoriť, že som nerozmýšľala a že je to blbosť. Veď som ho poznala tak dlho a nikdy nepreukázal nijakú hlbšiu náklonnosť ako ku kmarátke, tak čo som si vôbec MYSLELA? Zato každý, vrátane mňa, vedel, že je bláznivo zamilovaný do mojej, dá sa povedať, najlepšej kamošky Rose. Všetko toto len dokazuje absolútnu absurditu mojej osobnosti, lebo normálny človek by za prítomnosti všetkých týchto oslňujúcich skutočností vedel, že je lepšie nechať si to pre seba. Keby som tak bola normálna...
            "Lana?" ozvalo sa spoza mňa a ja som div nevyskočila z kože. Rozrušene som sa otočila a zbadala Mikea ako schádza dole schodmi, mierne bledý v tvári. Tak ako vždy, z jeho prítomnosti som bola celá nesvoja. Ale komu by sa neroztriasli kolená nad tým chalanom so strapatými tmavohnedými vlasmi, okuliarmi, koré mal skoro vždy zacapkané a žiariace gaštanové oči, aj keď v tomto momente vyzerali dosť ustarostené.
            Sadol si vedľa mňa, načo svoju tašku a sako zo školskej uniformy hodil vedľa. Chvíľu sme len tak ticho sedeli a ja som sa pohrávala so záhybmi na sukni z mojej uniformy, pričom mi napadlo, že by sa zišlo oprať ju.
            "Dostal som tvoju správu," začal stručne, no na moju úľavu aj celkom jemne. Pozrela som naňho a v tom momente mi prišlo naozaj ľúto, že ma nemá rád tak, ako by som si to priala. Vždy mi to bolo jasné, ale aj tak som sa neubránila malej nádeji, že by to mohlo byť inak. Ale teraz, ako tu sedím, je to naozaj hrozné, lebo je to už úplne konečné a ozajstné. Teraz ma už nezachráni ani ilúzia nejakej slepej nádeje. Ale asi by som mal niečo povedať, keďže som všetko v prvom rade spôsobila ja.
            "Pozri Mike, viem, že ty to tak nebudeš nikdy cítiťa ja to od teba ani nečakám." Nervózne som sa zasmiala. "Ja ani neviem prečo som ti písala tú správu, ale nastal u mňa skrat, lebo som to naozaj potrebovala zo seba dostať, aby...aby...prepáč!" Rezignovane som si vzdychla a vyhýbala sa jeho pohľadu.
            "Neospravedlňuj sa," prehodil Mike diplomaticky, "nemáš sa začo. Ja sa nehnevám." Konečne som nabrala odvahu a pozrela naňho. Bolo na ňom vidno, že je taktiež trochu nesvoj, ale aj napriek tomu sa mi snažil nejako pomôcť, čo bolo od neho veľmi milé. Také milé, že mi to vohnalo slzy do očí, no to, že bol taký milý asi nebola jediná príčina mojich sĺz.
            Rýchlo som vstala a otočila sa mu chrbtom, aby nevidel ako si utieram slzu. Rozplakať som sa pred ním naozaj nechcela, ale hlas sa mi už triasol.
            "Viem, že máš rád Rose a mne to nevadí," vyhlásila som, akoby to malo celú situáciu odľahčiť. Obrátila som sa späť k nemu; stále na mňa dosť neisto pozeral. "Rose je skvelá baba," pokračovala som, "a vy sa k sebe úžasne hodíte. Neboj sa, ja budem v pohode, len mi to možno chvíľu potrvá, ale to bude okej." Chabo som sa usmiala, ale vtedy som už nestihla zabrániť malej slze, čo mi skĺzla po líci.
            Mike na moje veľké prekvapenie vstal a vzal mi dlane do svojich rúk. "Ja...ja vôbec neviem čo povedať. Je mi to ozaj ľúto."
            "Nie!" zvolala som. "Nechcela som tým dosiahnuť to, aby si sa mi ospravedlňoval, len aby si to vedel a takto ma to oveľa rýchlejšie prejde. Nič od teba neočakávam, nemusíš sa báť, ale bola by som rada, keby si sa mi stále zdravil a neposlal na mňa psychiatrov alebo osobného strážcu," dodala som žartovne.
            "Jasné, že nič také neurobím," odvetil akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete. "Vždy budeš moja kamoška." Zasmial sa ubezpečujúco, hádam aj trochu uvoľnenejšie a potom ma objal. Hneď sa síce odtiahol a hodil na mňa previnilý pohľad, no ja som len kývla, že je to v poriadku, aj keď nebolo.
            "Ja teda idem," oznámila som a schytila do rúk tašku a sveter, ktoré som mala položené na schodoch, hneď vedľa Mikeových vecí. Predtým ako som odišla som sa ešte otočila a potichu povedala: "Mike, Rose sa raz prestane hrať na nedobytnú, uvidíš. Má ťa rada, vie to už každý okrem nej samej, tak to nevzdaj." Vďačne sa na mňa usmial a ja som odišla. Keď som bola bezpečne zavretá na dievčenskom záchode, rozplakala som sa. Áno, na svete sú aj horšie veci ako zlomené tínedžerské srdce, ale to mi bolo jedno. Takisto ako to, že som bola z biológie uvoľnená na päť minút a zmeškala som celú hodinu, lebo akurát zvonilo.
            Mala som zlomené srdce. Aspoň nateraz...
 

Link | Leave a comment | Add to Memories | Tell a Friend